Prvé náznaky jeho profesionálnej kariéry sa dajú vystopovať na prelome rokov 69/70 v zmienkach o skupine Manfred Mann’s Chapter Three (áno, Do wah diddy... bol Mannov hit, ale toto bola skôr džezrocková skupina), avšak ani na jednom jej albume nehral. Zato sa v roku 1970 zjavil v reorganizovanej zostave King Crimson, najvýznamnejšej art rockovej skupiny všetkých čias (Yes, Genesis a ďalší odpustia). Mix free džezu a rockovej zlovestnosti na treťom albume skupiny s názvom Lizard je dodnes neprekonaný. Kto nepočul, neuverí, ako sa buduje atmosféra. Titulný dvadsať aj čosi minútový epos s hosťujúcim spevákom Jonom Andersonom z Yes je dodnes bezkonkurenčný! Na ukážku pripájam skladbu Cirkus:
King Crimson menila zostavy častejšie ako Eddie Murphy spodky, nuž sa McCulloch o chvíľku ocitol v radách skupiny Kingdom Come šialeného frontmana Arthura Browna (jeho hitovku Fire z roku 1968 pozná azda každý). Opäť s ním nenahral žiadnu dosku, zato sa však v tej dobe ex-klávesák progresívnej skupiny Rare Bird Graham Field ozval Robertovi Frippovi, že zakladá skupinu a hľadá dobrého bubeníka. Frontman King Crimson sprostredkoval stretnutie, a tak vznikla skupina Fields. V totožnom nástrojovom vybavení ako Emerson, Lake & Palmer (bicie, klávesy, basa) nahrala jediný eponymný album na pomedzí classical rocku (EL&P som nespomenul náhodou) a McCulloch aj tu žiari. Počuť to napríklad v skladbe A friend of mine:
Najvýznamnejšia časť jeho kariéry sa však začala písať v roku 1973, kedy vyšli dva albumy superskupiny Greenslade. Klávesák Dave Greenslade bol jedným z hviezdnych hráčov priekopníckej džezrockovej skupiny Colosseum a po jej rozpade sa rozhodol, že vytvorí skupinu s dvomi klávesákmi (a žiadnou gitarou). Rytmika nemohla byť horšia než najlepšia (v Colosseu hral za bicími virtuóz John Hiseman), a preto neprekvapuje, že si zvolil Andyho. A ten dôveru nesklamal. Ako Greenslade, tak aj Bedside manners are extra patria k tomu najlepšiemu, čo art rock ponúka. A bubeník kraľuje. Ďalšie albumy (Spyglass guest /1974/ a Time & tide /1975/) boli už „iba“ dobré, ich rytmika však šliape ako švajčiarske hodinky. Koniec-koncov, v roku 1999 vyšiel album Live, kde je možné počuť skupinu v plnej sile. Pripájam ukážku, skladbu Feathered friends:
Po rozpade Greenslade sa Andy prebíjal rôznymi hosťovačkami (je možné ho počuť na albume Private Parts and Pieces II. - Back to the Pavilion z roku 1980 niekdajšieho gitaristu skupiny Genesis Anthonyho Phillipsa), až napokon údajne opustil hudobný biznis a vrhol sa na jachting. Vedieť hrať na bicie aspoň spolovice tak dobre, nikdy nič iné nerobím, ale volanie mora je, zdá sa, silnejšie. Každopádne nebolo na škodu si Andyho virtuozitu pripomenúť aspoň týmto krátkym textom, však?
