Erik Kriššák
Corky Laing's Mountain v Múzeu obchodu (10.11.2022)
Corky Laing’s Mountain v Bratislave? Shut up and take my money!
Fanúšik komiksov, literatúry a hudby. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Texty, Básnické grify v praxi, Próza, Pre deti, Súkromné, O hudbe, Iné, Komiks, Jazerní básnici a iné preklady
Corky Laing’s Mountain v Bratislave? Shut up and take my money!
Dňa 13.8.2022 sa v trnavskom amfiteátri zjavila legendárna rocková skupina Jethro Tull.
Poznáte klasické rockové trio, ktoré by pôsobilo vyše pol storočia a pritom nikdy nezmenilo zostavu?
Hardrocková muzika mi formovala vkus, nuž jej to teraz vrátim.
John Mayall je vekovitý deduško, ktorý odmieta odísť na dôchodok. Už síce nevydáva niekoľko albumov ročne, na druhej strane však ani nemení zostavy s frekvenciou protichodných vyjadrení vládneho politika.
Nájsť na trhu reprezentatívnu kompiláciu bluesovej muziky je väčší kumšt, než by sa zdalo. Tento rok tomu konečne môže byť inak.
Je to možno otrepané, ale pokiaľ sa v živote niekam túžime dostať, zväčša sa to nezaobíde bez ľudí, ktorí nás pozitívne zaujmú, ovplyvnia, prinútia v dobrom závidieť.
Už dávno sa Lynyrdi nedostali tak blízko môjho bydliska, ako 1. 5. 2015, kedy zavítali do Plzne. Iste, tesne predtým boli vo Viedni, ale ísť do krajiny, kde nielen, že všetkému rozumiem, ale aj postretávam množstvo známych, tomu sa nedalo odolať.
Málokedy sa v Bratislave zjaví dajaká poriadna rocková legenda z dôb, kedy sa slovo progresívny podobalo na svoju definíciu vo výkladovom slovníku. Áno, reč je o 70. rokoch a pokiaľ mi pamäť ešte sem-tam slúži, v posledných rokoch ma potešili akurát Wishbone Ash, Carl Palmer Band, Cactus a ZZ Top (i keď to je hudba z iného súdku). Taliansky progresívny rock je v našich končinách prakticky neznámy (pár desiatok štatistických odchýlok nepočítam), takže informácia, že k nám 18.3.2015 zavíta Goblin, slávna kapela s väzbou na hororové soundtracky, ma odrovnala. A keď sa k tomu pridá predkapela Persona Grata, asi jediná naozaj fungujúca profesionálna artrocková skupina slovenskej súčasnosti, bolo jasné, že na koncerte chýbať nebudem. Bál som sa jediného – nebudem v menšine voči hráčom na pódiu?
Gary Moore. Jeden z najlepších gitaristov odišiel z tohto sveta 6. februára 2011, čo už sú štyri roky.
V rámci môjho spomienkového hudobného okienka by som rád pripomenul holandskú blues-hard rockovú kapelu Brainbox, ktorá dala svetu fenomenálneho gitaristu Jana Akkermana. Keby Vám to náhodou nič nevravelo, skúste si spomenúť na Vanessu Mae, ktorá pred časom žala úspechy s piesňou Hocus pocus formácie Focus, ktorá Akkermana katapultovala na svetové priečky uznania. Kým začnem, ešte by som rád varoval čitateľov, že ide o rockovú hudbu z konca 60. rokov, pokiaľ sa chystáte na festival Pohoda, nemusíte strácať čas s týmto vykopávkovým článkom.
Rozhodol som sa pravidelnejšie predstavovať zabudnuté rockové kapely zo 70. rokov, aby sme na ne aspoň občas zaspomínali. V záplave britskej i americkej rockovej vlny, ktorá spláchla šesťdesiate roky do odtokov siedmej dekády, sa dnešnému našincovi, priemernému poslucháčovi, pravdepodobne stratil taký maličký detail, že rocková hudba zažila svoj zlatý vek aj v mnohých ďalších krajinách sveta spoza železnej opony. Keď by som zostal v Európe, určite nemožno nespomenúť košatú holandskú scénu, taliansku artrockovú obrodu a najmä neskutočne objemnú nemeckú databázu. Tej sa síce občas pejoratívne nadáva, že krautrock, avšak núka takmer všetko, čo si zmyslíte, či už hard, art, džez, folk alebo progresívny a ďalšie „rocky“. Jasné, dnes sa spomínajú hlavne psychedelické nepočúvateľnosti typu Can, Faust, či Guru Guru, prípadne techno predchodcovia á la Kraftwerk, nič to však nemení na tom, že sa tu v tých časoch našlo aj dosť „znesiteľných“ rockových telies. Jednou zo skupín, ktorá sa vyžívala v poslucháčsky prívetivom meditovaní, bola Jane.
Štvrtého októbra 1970 ukončila svoju svetskú púť americká speváčka Janis Joplin, ktorá sa do histórie populárnej hudby zapísala tak, že ju ešte aj v dobe Superstar a hľadania rôznorodých "talentov" dostáva do úst detí, ktoré inak o blues, či Hippies ani nezavadia. Nemyslite si, bulvár fičal aj pred päťdesiatimi rokmi, nuž sa okamžite začalo špekulovať, kto bude tá vyvolená osoba, ktorá sa stane jej nástupkyňou. A voľba padla na Maggie Bell, škótsku speváčku skupiny Stone The Crows.
A je to tu zasa. Ani vo sne by mi nenapadlo, že uvidím jednu z najlepších blues-hard rockových amerických kapiel v histórii v Bratislave. A stalo sa (včera, 24. 7. 2013). Carmine Appice, bubeník, ktorý zakladal hard rockový štýl hrania na tento nešetrný nástroj, sa vrátil s legendárnou kapelou Cactus, aby dokázal, že aj v šesťdesiatich šiestich rokoch má energie na rozdávanie. Pre tých, ktorým jeho meno nič nevraví, dodávam, že ho určite videli vo videoklipoch speváka Roda Stewarta ako napríklad Hot leg, s ktorým svojho času spolupracoval.
Toto je spomienka. Keď sa na dohľad zjavia velikáni z hudobnej minulosti, ktorých mám rád, netreba ma veľmi prehovárať, aby som si ich koncert nenechal ujsť. Obzvlášť, keď na akciu vyrazí southern rocková úderka v zložení brat, otec a ja. Blackfoot je legenda južanského rocku, od začiatku 70. rokov sa postupne prepracovala na špicu hard rockovej variácie na southern rock. A to až tak, že v 80. rokoch v jej zostave pôsobil Ken Hensley, klávesák, gitarista, spevák a autor väčšiny nesmrteľných skladieb Uriah Heep! Názov je odvodený od indiánskeho kmeňa Čiernonožcov, pretože indiánske korene mali hneď traja členovia skupiny, líder, gitarista a spevák Rickey Medlocke (a pôvodne bubeník Lynyrd Skynyrd), basák Greg T. Walker a bubeník Jackson Spires. Kto nepočul skladbu Good morning z albumu Marauder (1981), nevie, čo je to poriadny tvrdý rock. Je dobré, že som mal česť jej tvorbu spoznať. A čo je ešte lepšie, dňa 23.4.2011 hrali v Prahe...
Už je to nejaký čas, čo sa v éteri zjavovali sľuby o tom, že kniha o rockových skupinách v Bratislave uzrie svetlo sveta. Tento rok sa nemožné stalo skutkom, a tak si hudobný fanúšik konečne môže poťažkať veľkorozmernú a hrubú publikáciu, ktorá neponúka iba osvedčené a tisíckrát ospevované mená typu Prúdy, Collegium Musicum alebo Dežo Ursiny. Pravda, čakať takúto žiaducu literatúru od nejakého hudobného kritika by, vzhľadom na stav vysokoškolského vzdelávania v humanitných odboroch, bolo trúfalé, a preto ju museli spráskať Berka s Frešom, za čo im hneď v úvode ďakujem.
Nemôžem si pomôcť, encyklopedista vo mne sa búri, keď tak sledujem webové sídla domácich i zahraničných skupín a interpretov. Dajme bokom tradičné ignorovanie informačnej architektúry, nekonečné odporúčania W3C, výskumy očných reflexov a podobné márnomyseľné pokusy, ktoré sa snažia o to, aby sa z internetu stal distribútor hodnotných informačných balíčkov, z ktorého by sa na Vianoce tešilo pár zamestnancov zmieneného konzorcia, prípadne niekoľko vysokoškolských pedagógov, a tým to hasne. V akože vedomostnej, poznatkovej či akej spoločnosti by som očakával, že kapely budú mať snahu prezentovať o sebe čo najviac pravdivých informácií, keďže net je plný chýb.
Keď sa povie zlo, každému napadne niečo iné. Keď si odmyslím otázky morálky, je pre mňa anglický ekvivalent tohto slova spätý so skladbou Evil, ktorú, ako každý poriadny bluesový štandard, zložil Willie Dixon. A prvý raz ju v roku 1954 naspieval Howlin' Wolf. Nezaškodí si ju pripomenúť.
Keď na Slovensko zavíta legendárny bubeník, člen hádam všetkých rockových i širšie koncipovaných siení slávy prestížnych hudobných časopisov a spolkov, ktorý je navyše mojim najväčším vzorom a idolom v jednom, nie je prekvapením, že sa o tom človek z celoštátnych médií nedozvie ani slovo. Preto to naprávam a zaspomínam si na včerajší koncert Bandu fenomenálneho rockového bubeníka Carla Palmera v Múzeu obchodu.