Povedzme si na rovinu, pomalé blues má v mojom repertoári pomerne bohaté zastúpenie. Iná vec je, že nie na každý koncert sa hodí, na metalovom festivale je vhodnejšie osloviť publikum rýchlejšími skladbami.
Meno Willie Dixon je legendárne. Autor najznámejších bluesových štandardov hraných takými osobnosťami ako napríklad Muddy Waters, Howlin’ Wolf alebo Little Walter, bol zároveň aj ich spoluhráčom, rovnako ako vypomáhal osobnostiam typu Bo Diddley alebo, pokiaľ nechápavo krútite hlavami, o kom to točím, Chuck Berry. Toho snáď predstavovať netreba. Skladbu Little red rooster hrali napríklad aj Rolling Stones, naša verzia je mierne neučesaná a pomerne pomalá. ((Little red rooster))
Elmore James bol gitarista, ktorý žil v prvej polovici 20. storočia a uznávam, že dnes si na neho spomenúú predovšetkým tí, ktorí sa cieľavedome opájajú bluesovou hudbou, čo, priznajme si, nie je práve mainstreamová masa. Hity ako Dust my broom alebo I believe sú nesmrteľné, v rámci pomalosti som sa však rozhodol pripomenúť jeho klasiku Sky is crying. ((Sky is crying))
Priznávam, mená Rick Darnell a Roy Hawkins veľmi známe nie sú. Napriek tomu táto dvojica stvorila jeden z najväčších hitov legendárneho B. B. Kinga. Reč je o Thrill is gone. Naša verzia sa veľmi na originál nepodobá, ale tak to občas s prehrávaním štandardov chodí. ((Thrill is gone))
Na záver som si nechal skladbu z dielne Žalman Brothers Band. Nie, že by text neobsahoval všetky typické klišé a hudba nebola pevne ukotvená vo zvieracej kazajke bluesových postupov, to však nie je podstatné. Občas dobre padne zahrať si aj niečo, čo je zdanlivo tisíckrát prevarené, ale stále svojské. Dámy a páni, nasleduje Midnight blues. ((Midnight blues))
Verím, že Vás táto pomalá chvíľka muzicírovania neunavila. Naopak, dúfam, že dobre padla. Ďakujem za pozornosť.
