Catherine Gilpin (1738-29.4.1811) je pre nás v podstate neznáma autorka. Bola dcérou veliteľa z Carlisle Johna Bernarda Gilpina (1701-1776) a Matildy Langstaff (zomrela v roku 1773). Narodila sa na zámku Scaleby a lokálne sa preslávila svojimi piesňami vo waleštine. Udržovala priateľský vzťah s Jamesom Boswellom.
Jej poéziu neobišla ani slávna námorná bitka, pri ktorej admirál Nelson porazil početnejšieho nepriateľa zloženého z francúzskych a španielskych lodí. Síce ho tesne pred koncom bojov zastrelil francúzsky mušketier, ale zato má v Londýne sochu na Trafalgarskom námestí. A to sa počíta!
Trafalgar Sea-Fight, 1805 | Námorná bitka pri Trafalgare, 1805 |
|---|---|
O lass! It’s to burst wi’ news! There’s letters fraethe fleet; We’ve bang’d the French, aye, out and out’ An’ duinthe thing complete: There was sec show’rs o’ shell grenades, Bunch’d out wi’ shot, like grapes; An’ bullets, big as beath our heads, Chain’d twea an’ twea wi’ reapes.
Our Jwohn was perch’d abuin the’r heads, To keep a sharp luik out; An’ tell them, gin he kent his-sel’, What they wer’ aw about: They skimm’d the skin of Jwohnny’s cheek, He niver heeded that, But rwoar’d, tho’ he was main-mast height, „We’ll pay them weel for that!“
It was a seet! Our Jwohnny says, A seet nit often seen; An’ aw the’r colours flifty flaff – Some reed, some blue, some green: The French rang’d up in aw the’r pride, Afwore our thunder brast; But lang awfore it ceas’d to rwoar, It hardly left a mast.
But we ha’e paid a fearfu’ preyce; For Nelson is no more! That soul o’ fire has breath’d his last, Far frae his native shore! „O waes kin me!“ our Jwohnny says, „That I sud ha’e to tell; „For nit a man abroad the fleet, „But wish’d t’ had been his-sel.“
Our British tars hev kindly hearts, Tho’ you wad hardly ken; They’ll shout, when ships are gangin’ down, But try to seave the men: They’ll risk the life that’s hardly won, To bring them to the shore; An’ sorrow dashes owre their een, When they can do more. | Drahá, sú tu nové správy! Listy od flotily; Francúzov sme nakopali Vec sme vybavili: Spŕška granátov šla v chvate, v strapcoch striel sťa réva, I s patrónmi, tu nás máte, Choďte plody zbierať.
Náš Ján gánil nad hlavami, Aby videl mnoho; Komentoval ako vedel Z diania, podľa toho: Viseli mu na čeľusti Nevšímal si zraky Zhora na nich zvučne spustil: „Draho budú platiť!“
To bol pohľad! Náš Ján vravel, pohľad nevídaný; protivníkom farby zvädli ruže, neba, trávy Hneď Francúzsku hrdosť striasol Náš hromový úder Pokým doznel, človek žasol, Lode zmizli v prúde.
Krutú cenu platili sme, Nelson tu už nie je! Plameň v duši jeho zmizne Mimo rodnej zeme. „Je mi cťou,“ náš riekol Janči, „Musím riecť to, lebo Z flotily nech každý plavčík Ostane sám sebou.“
Britský matróz v srdci s nehou, Hoc’ to ťažko vidieť; Rozprášeným lodiam s revom Na záchranu príde: Život staví, výhru zočí, K pobrežiu sa prace; Aj žiaľ večer pred ním bočí, Vždy chce zvládnuť viacej. |
