1. John Mayall – Tough (2009)
S veľkým náskokom, a právom, sa albumom desaťročia stal famózny zrockovatelý blues veterána z najveteránskejších, Johna Mayalla. Od prvých tónov je to ako návrat starého priateľa, ktorého som dlho nevidel, ale po sekunde je jasné, že predchádzajúce odlúčenie akoby ani nenastalo. Iste, je evidentné, že nič nového neprináša, ale aj tak, interpret, ktorý 80 rokov žije svojou hudbou, sotva musí niečo niekomu dokazovať. A ja to od neho ani nežiadam. Akusticko-elektrická pecka How far down, tvrdé rockové bluesoviny (napr. brilantná otváracia Nothing to do with love alebo skvelá Train to my life), pomalé bluesiky (napr. Slow train to nowhere), klasické Mayalloviny (napr. Just what you’re looking for), nič nechýba. Tvrdá a hutná rytmika, Vaughanovský gitarista, do toho Mayall a jeho perfektná harmonika a nemenný hlások, všetko je také, ako má byť. Som nadšený, dedko nám všetkým ukázal, že blues (rock) je večný a predovšetkým živý.
2. UFO – The Visitor (2008)
Ďalšie z obrovských prekvapení od veteránov hard rocku. Album má tri polohy. Tá blues-southern rocková je zastúpená, okrem úvodnej bomby, aj v On the waterfront, parádnej Rock ready, rozkolísanej Living proof a v hravej Villain & thieves. Hard rocková (chce sa mi povedať, že párplovská, pretože spevák má miestami na staré kolená podobný hlasový prejav ako tiež starokolenný Gillan) poloha sa dostáva do popredia v nabudenej Hell driver, naliehavej Can’t buy a thrill, vytvrdenej Stranger in town a v bonusovej Dancing with St. Peter, čo je skladba, ktorá si zaslúži viacej slov. Je to najlepšia vec na albume, na prvý pohľad slaďáčik z davu podobných, plný očakávaných plačlivých gitarových vyhrávok, má však správne podkresľujúce klávesy a zvuk, ktorý sa nedá opočúvať. Tretia poloha, ľúbivá rockovosť, sa zjavuje predovšetkým v skladbách ako hitová Stop breaking down a sladulinká Forsaken. Dielo znie súčasne, moderne a pritom nestiera štýl, v ktorom sa pohybuje. Takto by to malo vyzerať, keď niekto produkuje blues rock alebo hard rock.
3. Rush – Feedback (2004)
Dlho som váhal, čo dať na pomyslenú bronzovú priečku. Nakoniec vyhrala pocta idolom v podaní Rush. Minialbumu dominuje pohoda. Prakticky naživo vypálené klasiky, počnúc "Blue Cheer" verziou Summertime blues, cez tonu Yardbirds, nejaké to Who až po Crossroads, je radosť počúvať. Lahôdka, ktorej jedinou chybou je krátkosť trvania. Ešte zo tri skladby by to chcelo.
4. Allman Brothers Band – Hittin’ the note (2003)
Ďalší z kandidátov na prvú päťku je južanský gigant Allman Brothers Band. Krátky comeback Warrena Haynesa prináša jeden z najlepších albumov skupiny vôbec. Je tu všetko, dvaja bubeníci, Allmanovský húpavý rytmus, Haynesov a Allmanov mamutí spev, gitarové prepletence, kus džezovej atmosféry kombinovanej s blues... Jedinou chybou je pravdepodobne dĺžka CD. Sedemdesiat päť minút je predsa len dosť, pozornosť môže časom klesnúť.
5. Wobbler – Hinterland (2005)
Art rock (či progresívny rock, ako je komu milé) to má vo svojom neo, post či akom období ťažké. Toľko nepôvodného muzicírovania sa len tak nepočuje, o to viac potešila skupina Wobbler, ktorá ma oslovila svojim chladom. Osobne nevkladám veľa nádejí do novodobých skupín, ale Wobbler ukazujú, že dokážu nahrať perfekte staromilskú hudbu bez toho, aby človek cítil tú urputnú snahu niečo si dokazovať (ako napr. Tangent). Melodický a emociálny potenciál krehkých aj rockových pasáží je doslova neopísateľný. Zlovestnosť skupina zvláda podať tak presvedčivo ako Van Der Graaf Generator. Nóri dokázali nemožné. Zaujať.
6. Lynyrd Skynyrd – Lyve the vicious cycle tour (2004)
Hoci sa Lynyrd Skynyrd stále snažia nahrávať aj nové albumy, najlepšie im to ide na pódiu. Obzvlášť, keď sú v USA a po ruke majú malý orchester. Turné k albumu Vycious cycle sa vydarilo. Skupina zaradila do repertoáru množstvo netypických skladieb z prvých albumov a živé minikombo slákistov dodalo takej Tuesday’s gone ešte väčšie grády, než už mala. Vynikajúci album a vynikajúce je aj DVD, ktoré k tomu vyšlo.
7. Lucifer Was – The divine tree (2007)
Nórska hard rocková skupina, ktorej prvý album je bezkonkurenčne najlepším spojením Jethro Tull a Black Sabbath, sa aj na svojom štvrtom albume prezentuje ako skvelá parta rockerov. Šesť párplovsky znejúcich skladieb korenených tu flautou, tam refrénmi á la Him (áno, to je tá novodobá depkovo sladká rockovina pre masy), sa počúva jedna báseň.
8. Gov’t Mule – The deepest end (2003)
Pocta zosnulému Allenovi Woodymu v podaní Gov’t Mule a plejády basgitaristických es. Mohutná niekoľkohodinová šou, kde sa na pódiu vystrieda hromada hosťujúcich hudobníkov, to chce naozaj výnimočné organizačné schopnosti alebo ignoranciu a drzosť totálneho magora. Výborné muzikantské výkony, silný materiál, evidentná radosť a pohoda protagonistov, to všetko robí z tohto diela viac, než len komerčný ťahák na fanúšikov všetkých zúčastnených. Záverečná Thorazine shuffle prebehne s tromi (!) basákmi na pódiu. Jedno z najzaujímavejších živých vystúpení, aké sa často nevidí a nezrealizuje.
9. Robben Ford – Blue moon (2002)
V tieni komercie aj alternatívy pôsobí výnimočný gitarista Robben Ford. Jeho jedinečné bluesové cítenie vyšperkované džezovými postupmi vybočujúcimi z klasických dvanástok, patrí k tomu najlepšiemu, čo je možné počuť. Album Blue Moon zachytáva všetky možné polohy jeho cítenia, od prekrásnych melodických skladieb cez rezké rytmy až po srdcervúce blues. Neprávom zabudnutý interpret by si zaslúžil viacej pozornosti v tuzemských luhoch a hájoch.
10. Paul Gilbert & Jimi Kid – Raw blues power (2002)
Gitarová hviezda skupiny Mr.Big, známa aj z projektu G3, Paul Gilbert, sa realizovala aj na poli svižného blues rocku. So svojim strýkom servírujú desať zvlčilých skladieb, ktoré, aj keď nie sú úplne čistokrvné, majú v sebe niečo, čo ich povyšuje nad zástupy rýchloprstých gitarových akože bluesových prezentácií. Rozhodne jedna zo zaujímavejších dosiek, aké sa v poslednej dobe zjavili na trhu moderného hudobného poňatia blues.
11. Molly Hatchet – Kingdom of XII (2000)
Posledný album južanských klasikov, ktorý za niečo stojí, to stihol presne v roku 2000. Po nevýraznom mechanickom Silent reign of heroes sa na prelome milénia skupina vytiahla. Okrem husľovej jazdy Gypsy trail je vrcholom albumu kváziakustická Edge of sundown, skladba od Danny Joe Brown Bandu a trvalka živých vystúpení Molly Hatchet. Kiežby všetci južania zneli takto.
12. Gary Moore – Back to the blues (2001)
Gary strieda množstvo viac či menej presvedčivých polôh a počiatkom tejto dekády ho zastihol v nostalgickej blues rockovej polohe, ktorá mu veľmi svedčí. Je to energické, mohutne nazvučené a presvedčivé. Takto sa to robí, keď blues dominuje technika a pravda, aj cit vyjadrujúci sa zásadne dlhými sólami.
13. Answer – Rise (2006)
Írsko dalo svetu niekoľko skvelých rockerov, mladá skupina Answer je vernou inkarnáciou Led Zeppelin. Jej debut sa počúva sám. Jeden kritik sa o nej vyjadril, že neprináša nič nové, a teda je jej existencia zbytočná. Cha, cha, cha! Plnokrvný hard rock pre staromilcov má väčší zmysel ako sto MTV naprodukovaných progresívnych rapperov.
14. Ted Nugent – Ful bluntal nugity (2001)
Ted Nugent naživo, to je vždy zážitok. V novom tisícročí jeho skupina vytvrdila, je to klasická trojka s hromovládnou rytmikou a gitarou. Miestami sa nedá uveriť, že všetok ten šesťstrunový rachot robí jeden človek. Patrične mohutný playlist obsahuje staré hity, z ktorých sa mi najviac páči Great white buffalo. Naopak, Motor city madhouse trošku zlyháva v sólach. Vrcholom je Fred bear v akustickej podobe. Výborný živák.
15. Living Loud (2004)
Sprievodná skupina Ozzyho Osbourna s austrálskou speváckou hviezdou Jimmym Barnesom a virtuóznym gitaristom Steviem Morseom došla k názoru, že má právo hrať skladby, ktoré ich bývalého frontmana preslávili. A vo výsledku to znie lepšie ako originál. Asi je to tým, že už to nie sú roky osemdesiate. Vlastné skladby nezaostávajú, nuž neprekvapí, že ide o jeden z najlepších počinov posledných rokov.
16. Doc Holliday – A better road (2001)
Južanský rock má tú výhodu, že v štyroch z piatich prípadov pôjde o garantovanú kvalitku. Doc Hollidy možno nepatria k vlajkonosičom, zato však neváhajú neustále prehrávať svoje skladby v nových verziách a vždy to je lepšie a lepšie. A better road je ich najlepším albumom, obsahuje dve nesmrteľné veci, Dead man’s road a Lonesome guitar. Kto je unavený Lynyrdmi a Hatchetmi, nech skúsi Doc Holliday.
17. Stevie Morse – Split decision (2002)
Stevie Morse sa zo zástupu tiežvirtuóznych frajerov typu Satriani vymyká svojim prejavom, ktorý obsahuje netechnizovaný cit. Split decision je prepchatý krásnymi inštrumentálkami, vymakanými hudobníkmi produkujúcimi vymakanú nástrojovú prezentáciu a v celku to funguje ako švajčiarske hodinky. Táto hudba sa inak ani hrať nedá.
18. AC/DC – Black ice (2008)
Po dlhej odmlke sa vrátila aj najrovnakejšia neobyčajná rocková skupina všetkých čias. AC/DC znie stále (rovnako) skvelo, možno by to chcelo zo dve-tri skladby vypustiť (majú síce názvy, ale viete, ako to je, pri AC/DC je to jedno) a mohlo to byť ešte lepšie.
19. Buddy Guy – Skin deep (2008)
Buddy Guy je pojem. Blues by bez neho bol nepochybne chudobnejší. Aj na staré kolená dokáže zaujať. Hoci, album Skin deep ho zachytáva na poli komerčného „Clapton-like“ blues rocku. Mnohých to odradilo, ale vo svojej kategórii ide o jeden z najlepších albumov. Clapton samozrejme nemôže chýbať a s radosťou si zasóluje v skladbe Every time I sing the blues. Pohoda prýšti z každého tónu a to má tiež svoje čaro.
20. Black Country Communion (2010)
Čerstvá hard rocková superskupina (Joe Bonamassa, Glen Hughes, Jason Bonham a ešte jeden „menej známy“ Derek Sherinian) prichádza zo svojim debutom na konci dekády a hneď sa netají ambíciou votrieť sa mi do rebríčka. Celý album slušne odsýpa, Song of yesterday dokonca nemizne z pamäti, takto by to malo znieť, keď sa bavíme o súdobom hard rocku. Som zvedavý, ako obstojí v skúške času.
P.S. Na youtube určite nájdete množstvo ukážok, toto tu bol len článoček do časopisu, takže sa na nejaké odkazy nehrá.
