Aby bolo jasné, budem brblať ako starenky z dedinky, ktoré sliedia v okolí kostolov, čo sa kde šustne. Tento jav krásne opísal nemecký básnik Christian Morgenstern (1871-1914) vo svojej básni Dva korene, ktorú citujem z diela Morgenstern, Christian: Estetická lasička. Praha : Dokořán, 2008. 76 s. Mocca, malá, ale silná káva, zv.25. ISBN 978-80-7363-130-7 v preklade Josefa Hiršala:
Dva kořeny
Dva kořeny se pod jedlí
ke klepům lesa sesedli.
Co do vrcholků vítr vnes,
zde dole přijde na přetres.
Veverka, teta stoletá,
punčochy přitom doplétá.
Kník, pípne ten a knak zas ten.
A vystačí s tím celý den.
Že nie každému básnikovi je dané, je jasné, darmo sa (zaujímavé je, že spravidla práve tým nenadaným kritika nevonia) budeme tváriť, že nie. A občas nezaškodí zahodiť diplomaciu von oblokom a vykričať: „Ľudia, zamyslite sa prv, než niečo vypustíte do sveta!“ Ako to spravil napríklad francúzsky básnik Clément Marot (1496-1544) v básni Zlému básnikovi, ktorá vyšla česky v preklade Gustava Francla v antológii Galský kohout zpívá : antologie francouzské poezie. Praha : Vyšehrad, 2009. 775 s. Verše, zv. 26. ISBN 978-80-7429-005-3:
Špatnému básníkovi
Do háje s ním, s tím mazalem,
který svým perem hloupost kosí,
ať píše verše, prózu, glosy,
či rondó střídá sonetem.
Proto přicházím s názorem,
že v hlavě hlavně hloupost nosí.
Do háje s ním, s tím mazalem.
Chce-li se stát už autorem,
ať svoje štěstí v próze zkusí
(když už to tedy býti musí),
neb rýmy jsou mu těžkým jhem.
Do háje s ním!
Povedomé? A keď sa k tomu pridá sebaklam vlastnej dôležitosti živení spriaznenou komunitou, dopadá to nepríjemne. Obzvlášť, keď opísať stokrát opísané môže prameniť z túžby i životnej situácie, ale to je tak všetko. Anglický básnik Ben Jonson (1572-1673) to vo svojej básni (vyšla v roku 1616 v diele Epigramy) vydanej česky v antológii Škola noci : anglická renesanční a barokní lyrika. Praha : Paseka, 1996. 216 s. Světová četba, zv.6. ISBN 80-7185-120-5. v preklade Zdeňka Hrona popisuje nasledovne:
Opičí básník, jenž chtěl první být,
v svých dílech hýřil cizím důvtipem
a překupnictvím dal se zaslepit,
až ho my, okrádaní, litujem.
Nejdřív se skláněl, paběrkoval klasy,
Kupoval staré hry; však v těchto dnech,
kdy vzmoh se, až se k němu scéna hlásí,
bere vše, za vlastní má důvtip všech.
Když mu to řeknou, směje se. Ať dá si
přitroublý divák porci téhle kaše;
neví, či nápady jsou: příští časy
však mohou říct, že jeho jako naše.
Blázne, což půlka očí nepozná
Nit od látky a vlnku od rouna!
Ach, koľkí začínajúci básnici si toto neuvedomujú (veľmi dobre to poznám z vlastného príkladu)! A to som ešte nezabŕdol do teórie, ktorú odsudzujú predovšetkým tí, ktorí o nej veľa nevedia. A keby tušili, že ich snaha odlíšiť sa a zavrhnúť formu (legitímna umelecká snaha) vedie iba k tomu, že netušia, či sa jej už vzdialili (čiže nie sú vo forme) alebo ešte nie. A o forme pekne veršuje ruský básnik Valerij Briusov (1973-1924) v básni Sonet k forme, ktorá vyšla naposledy v knihe Zambor, Ján. Kniha ruskej poézie. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2011. 414 s. ISBN 978-80-7165-845-0:
Sonet k forme
Jemné a pritom silné súvzťažnosti
sú medzi podobou a vôňou kvetiny.
Z briliantov nás neoslepí jediný,
kým brús ich z diamantov nevyprostí.
Výtvory premenlivej obraznosti,
tie mráčky míňajúce krajiny,
žijú jak večné skameneliny
vo vete vybrúsenej do vzácnosti.
I ja chcem, aby všetky moje sny
vyúsťujúce do svetla a slova
našli tvar, pre ne ako stvorený.
Nech priateľ, čo doň svoje oči schová,
súmerným sonetom sa nadchne znova,
pokojnú slovnú krásu ocení.
Súhlasím s názorom, že báseň má mať nielen city alebo myšlienku (najlepšie oboje), ale aj formu. Ba čo viac, má byť snahou o dokonalosť. Charles Baudelaire v predslove svojej zbierky básní v próze Parížsky spleen, ktorá vyšla aj po slovensky (Baudelaire, Charles. Parížsky spleen : Malé básne v próze. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1996. 94 s. Kruh milovníkov poézie, zv.1. ISBN 80-220-0729-3) v preklade Pavela Bunčáka (tu je, pravda, súčasťou prekladateľovho doslovu) ozrejmuje, prečo sa podujal na túto formu poézie:
Keď som najmenej po dvadsiaty raz listoval v povestnom Gaspard de la Nuit od Aloysa Bertranda… prišlo mi na um robiť čosi analogické... Ale, pravdu povediac, obávam sa, že moja žiarlivosť mi nepriniesla šťastie. Len čo som sa pustil do práce, zbadal som, že som zostal veľmi ďaleko nielen od svojho tajomného a skvelého vzoru, ale že som urobil niečo (ak sa to môže nazvať niečo) zvlášť odlišné, z čoho by každý iný okrem mňa bezpochyby spyšnel, čo však môže len hlboko ponížiť ducha, čo vidí najvyššiu česť básnika v splnení presne toho, čo zamýšľal urobiť.
To už je však úplne mimo záber masovej produkcie. Našťastie, ešte stále sa z toho pretlaku slov občas vylúpne niekto výnimočný. A tí ostatní? Kto by im bránil, keď ich to baví. Akurát by bolo fajn, keby sa do módy vrátili staré dobré písané súkromné denníky. No, dosť bolo mravokárneho rozhorčenia, aby som skončil štýlovo a v duchu myšlienky, že názory na umenie sa (ne)menia v čase, vypomôžem si opäť s (už citovaným) Morgensternom a jeho skvelým zmyslom pre humor:
Mezi časy
Perfektum s imperfektem
zpili se sektem.
Na futurum cink přípitek
(nebylo žádných námitek).
Plusquamperfektum a futurum exaktum
Jen mrkali k těm faktům.
