Priznávam, americká odpoveď na Cream – Mountain, má v mojom srdci špeciálne miesto. Je to jedna z najoriginálnejších hardrockových skupín, velikáni. Celosvetový hit Mississippi Queen sa dodnes zjavuje v éteri (napr. vo filme The Exendables), mamutí gitarista Leslie West je samozrejmým heslom všetkých encyklopédií výnimočných gitaristov. Felix Pappalardi zasa okrem hrania na basu produkoval napríklad albumy už zmienenej veličiny Cream. Obidvaja už nie sú medzi nami, nuž ostal posledný mohykán, kanadský bubeník Corky Laing. Ten patril k tým zaujímavejším bubeníkom 70. rokov. Preslávil sa ako hráč na cow bell, ktorý využíval často. O tom, že je eso, svedčí aj fakt, že hral so samotným Jackom Bruceom (formácia West, Bruce & Laing). Skrátka, šanca vidieť jedného z mojich obľúbencov priamo v Bratislave, tomu nešlo odolať.
V Múzeu obchodu si podávajú kľučku vynikajúce legendy i skvelí súčasníci. Lotériou je vždy návštevnosť. Kým nám otvorili bránu (a že si dali načas), postávali sme tam tak desiati. Postupne sme zaplnili asi polovicu stanu, takže vizuálne to nebola zlá návštevnosť. Už tradične sa pozbierali nielen slovenskí, ale aj zahraniční návštevníci. Vekový priemer bol dávno za priemerom, ale to asi nikoho neprekvapuje.
Celá šou odštartovala o pol ôsmej úvodným slovom usporiadateľa a prekvapením – predkapelou! Nemecká rocková formácia Atrio vyzerala ako ZZ Top. Dvaja bradáči v klobúkoch a bubeník vizuálne mimo. Gitarista a spevák Lars Gugler a basgitarista Gian-Luca Paris na mňa pôsobili ako následok zdvojeného videnia po požití alkoholu alebo ako dvaja Svedkovia Liehovovi. Zato bubeník Sascha von Struve mi pripadal ako kaviarenský povaľač hrajúci sa na intelektuála. Na konte majú jediný album Blank (2019), z ktorého odohrali osem skladieb (aspoň myslím) plus jednu novinku. Dobre sa na to pozeralo a krásne im to odsýpalo. Akurát technické problémy sa kopili v miere presahujúcej bežné hackerské zasadanie slovenského parlamentu. Už v druhej skladbe odišiel kábel ku gitarovým efektom a chvíľku márnej snahy s výmenou káblou napokon v tretej skladbe korunovalo zapojenie gitary rovno do bedne. Neviem, čo by som dodal, mix alternatívneho rocku a blues rocku znel fajn, v skladbe Can You Relate na úvod zaznel Hendrix, resp. jeho Voodoo Child (Slight Return). Osobne mi nesedel bubeník, hral tvrdo a veľmi úsporne. Skrátka, preferujem iný typ bubnovania. Nič to, Atrio dohralo pred štvrť na deväť.
Po krátkej prestávke sa na pódium došuchtal sedemdesiatštyriročný Laurence Gordon "Corky" Laing a jeho dvaja spoluhráči. Priznávam, vypočul som si predtým jeho aktuálnu novinku, album Finish Sessions, ktorý som si následne rovno aj kúpil, spolu s tričkom. Prekvapilo ma, ako dobre tento polhodinový počin znie! Jeho spoluhráčmi sú gitarista Richie Scarlett a basák a spevák Joe Venti. Kým prvý menovaný pôsobil, akoby si niečo šľahol a miestami pôsobil ako Alica v krajine zázrakov, Venti výborne spieval (len ho bolo slabšie počuť) a odohral to, čo bolo treba. Inak, Corky bol kráľ! Mal dobrú náladu, cítil som sa ako na súkromnej párty medzi priateľmi. Na pódiu vládla žoviálna, priam domácka atmosféra. Jeho spev je často skôr recitáciou, jeho hra na bicie má jasný rukopis, hrá veľa a s chuťou. Evidentne ho to v jeho veku vyčerpáva, ale užíva si to neskutočne. Sem-tam sa pomýlil, ale vždy s úsmevom nadviazal a pokračoval, akoby sa nechumelilo. Spolu s basgitaristom síce občas hľadali strateného gitaristu, ten však, keď šlo o nejakú výraznú vyhrávku alebo pasáž, vždy našiel neprítomnú koncentráciu a zázrakom zvládol, čo mal (Nantucket Sleighride, mimochodom, úvodný motív Taunta hral tiež on a na klavír). V polovici koncertu si hlavný protagonista oddýchol pri rozprávaní príhod z jeho počiatkov kariéry, napríklad raz sľohol bundu Keithovi Moonovi z The Who. Následne si sadol za bicie a zahral zaujímavé bubenícke sólo, ktoré sprevádzal spevom. Najlepšou glosou bola tá o jeho kravskom zvonci, ktorý si kúpil za dolár päťdesiat a dnes má, vďaka Mississippi Queen, hodnotu stotisícov. A aj to, že má dve zlaté platne za Woodstock, kde nehral, bolo tiež výživné rozprávanie.
V playliste mali nadostač hitov z prvých dvoch albumov Mountain, pridali tri kúsky zo sólového debutu Leslieho Westa – Mountain (1969), ktorý je nepísaným albumom v diskografii kapely, ktorej dal názov. Chýbala mi skladba Crossroader z tretieho albumu, ale nevadí! Titulná pecka z albumu Why Dontcha (1972) od kapely West, Bruce & Laing ma potešila (a dokonca ju Corky venoval Marcelovi za jeho usporiadateľskú aktivitu).
Záver koncertu bol už úplne domácky. Corky v závere Never In My Life povyzvŕtal spoluhráčov stopkami, potom sa opýtal, či poznáme Ten Years After (čoby nie!) a najslávnejšiu skladbu Coming Home, ktorú si zahral aj s kapelou Atrio. Prídavok Silver Paper najprv zaspieval a capella a potom s celou skupinou prinútil publikum spievať „Let the sunshine in“. Ako vravím, nálada bola úžasná. O trištvrte na desať bol koniec.
Corky sa napokon predral k pultu, kde podpisoval o dušu, nuž som si nechal podpísať cédečko a šli sme domov. Počuť dnes skladby Mountain, pestré, jedinečné, bohaté, to bol pre mňa zážitok. Corky, ďakujem, nech ti to ešte dlho hrá.
P.S. Maximálne ma pobavila táto veta z tlačovej správy: „Koncert v múzeu je súčasťou „Live ´N ´Kickin – European Tour 2022“ zloženého z 15. koncertov v Nemecku, Rakúsku a v Podunajských Biskupiciach.“ Tomu hovorím geografické vymedzenie. :)
Skladby:
Long Red – Leslie West: Moutain (1969)
Theme For An Imaginary Western – Climbing! (1970)
Dreams Of Milk And Honey – Leslie West: Moutain (1969)
Blood On The Sun – Leslie West: Moutain (1969)
Mississippi Queen – Climbing! (1970)
For Yasgur’s Farm – Climbing! (1970)
Why Dontcha – West, Bruce & Laing – Why Dontcha (1972)
Taunta/Nantucket Sleighride – Nantucket Sleighride (1971)
Corky Laing’s Solo
Travellin' in the Dark (To E.M.P.) – Nantucket Sleighride (1971)
The Ball – Corky Laing – Finish Sessions (2022)
Sittin’ On A Rainbow – Climbing! (1970)
Never In My life – Climbing! (1970)
Going Home
Silver Paper – Climbing! (1970)
