V rámci môjho neutíchajúceho smädu po poézii som naďabil na mladučkú (hm, tuším som sa dostal do veku, v ktorom každý, kto je mladší odo mňa, je vlastne mladučký) írsku autorku Doireann Ní Ghríofa. Narodila sa v roku 1981 v mestečku Galway. Píše v jednom kuse a čo je zaujímavé, svoju poéziu píše v gaelčine. Svoje básne si sama prekladá do modernej angličtiny, čo je fajn, pretože inak by som z nich nič nemal. Takto je zachovaná istá autorská pečať prekladu. Považujem ho za autentický a zároveň neskreslený iným človekom.
V roku 2012 získala cenu Wington Award za báseň Fáinleoga, nasledovala celá kopa cien, írskych i zahraničných (napr. taliansku cenu Ostana Premio). Ocenené boli hádam všetky jej zbierky – Clasp (2015, ide o anglické preklady z jej prvých troch gaelských zbierok Résheoid (2011), Dúlasair (2012) a Dordéan, do Chroí/A Hummingbird, your Heart (2014)), Oighear (2017), Lies (2018) a To Star The Dark (2021). V roku 2017 vydala spolu s LeAnn Howe zbierku Singing, Still - A Libretto for the 1847 Choctaw Gift to the Irish for Famine Relief.Okrem toho publikovala autobiografickú prózu A Ghost in the Throat (2020).
A práve To Star the Dark je zbierka básní, ktorú by som rád preložil do slovenčiny, keďže nemám vedomosť, že by sa táto talentovaná básnická hviezda u nás niekde prezentovala (a budem iba rád, ak áno). Prikladám dve ukážky:
Rozkvet | Bloom |
|---|---|
Kvitnú v starých knihách, z vytrhnutých stoniek za teplých popoludní, zlisované na placku, potom zabudnuté.
Hodiny stoja. Záhrada je fuč. V hmle idú deti.
Stále fádne pichajú. Stále, popučené kvety v ich lúkach matríc,
kde ležia štyri blatúchy pri sedmokráske, čiernej pasažierke so starými žltými očami. | They bloom in old books, from stems plucked on warm afternoons, pressed here to flatten, then forgotten.
The clock stops. The garden is lost. Into the fog go the chidren.
Still the drab spines. Still, the squashed blossoms in their meadows of type,
where four buttercups lie by a stowaway daisy with old yellow eyes. |
Nočné pradivo žiadostivosti a mesačného prachu | A Nocturne Spun of Lust and Lunar Dust |
|---|---|
Ak je pravda, že mesiac nepozná žiadny vietor, čo rozvíri ľudské stopy, tak tam stále musia byť, tie značky stvorené ľudským dotykom, zmrazené v chumáčoch mesačného prachu,
pre nás neviditeľné, hoci aj tak veľa nevidíme, spoza odtrhnutých gombíkov a strhaných sukní, kde závesy sú odhrnuté pre mesiac osvetľujúci kožu a tvoje pery priľnú k mojej kľúčnej kosti akoby navždy. | If it’s true that the moon knows no wind to un-spin the footprints of men, then they must be there still, those marks made by human touch, chilled in clumps of lunar dust,
invisible to us, though we don’t see much beyond burst buttons and undone skirsts, where cutrains spill open to moonlit skin and your lips cling to my clavicle as though they always will. |
Zdroj:
GRÍOFA, Doireann Ní. To Stark the Dark. Dublin : Dedalus Press, 2021. 69 s. ISBN 978-1-910251-86-7
