Zistil som zaujímavú skutočnosť, ktorá pôsobí logicky a očividne, ale ktorú som si doteraz veľmi neuvedomoval. Niektoré básne ma ďaleko viac zdrapnú za centrum citov, keď ich prekladám. Napríklad báseň Brightening - Rozjasnenie od írskej spisovateľky Doireann Ní Gríofa. Keď som čítal zbierku To Star the Dark, páčila sa mi, ale nezaradil som ju do čela foroty na prekladanie. Keď som sa k nej dostal, zistil som, že má v sebe čaro a veľmi silné emócie, ktoré sa mi najviac vtisli do pamäti, keď som prekladal verše o mužoch a ženách zízajúcich na osobu idúcu z dverí. Navyše, ide o báseň, ktorá dala zbierke názov, všimnite si verš - a vast constellation of sparks to star the dark (šíre súhvezdia iskier rozžiarili temnotu).
V poznámke, ktorú autorka venovala tejto básni sa dozvieme, že je inšpirovaná partizánskou írskou vojnou o nezávislosť, v ktorej bojovala IRA a britské bezpečnostné zložky a ktorá sa odohrala v rokoch 1919-1921. Jej následkom bol (okrem iného) vznik Írskeho slobodného štátu a Severného Írska.
Dúfam, že sa vám táto báseň zapáči tak ako mne.
Rozjasnenie | Brightening |
|---|---|
„a oheň prilákal dav” – Austin Clarke
Keď sa vo mne múti noc, neprináša žiaden sen o mori, žiadne ukojenie, neomilostí tekutiny. Noc iba starecky zrúkne, vypľuje znova zápach benzínu.
Ó, Noc. Aké milé, cudzinci ma nútili vybrať si dedičstvo, ktoré som si mohla vziať bezpečne so sebou. Ich úsmevy pohasli, sotva som zvolila iba kľúč od vchodových dverí. Ó, Domov.
Stála som sama, tamto, v tráve vlhkej nocou. Muži ma pozorovali z trávnika; poznala som ich mĺkve zízanie – sivé, studené – Tak, ako som poznala všetky ženy v hlúčku na štrku, ako ohradené, zamotané v šáloch, šepkali.
Odvrátila som sa od nich a pozerala sa, ako sa začínalo Rozjasnenie. Osvetlilo naše okná. Zvnútra, jedno po druhom. Z pivnice cez halu až do kuchyne. Ako len svietila tanečná sála. Ako len žiarila knižnica.
Keď zvonili požiarne zvony, márne zvonili, lebo plamene sa už rozlievali po záclonách, vyžehlili každú ruku a tvár z ich vinných póz, potiahli čínske a slonovinové nože, líščie kožky a hodvábne šaty, vyťahovali drahokamy zo zlatého zovretia každej spony. Duchovia, tie plamene, uháňali po schodoch, cez škridle hnali dym, šíre súhvezdia iskier rozžiarili temnotu, ó, parafínová škvrna, ó, popol.
Keď zavŕzgali odkvapy, prišiel za mnou jeden chlapec, plachý úsmev sa zmenil na výsmech: Dom zlodeja poznať po stromoch. Odísť znamenalo cítiť lesk na mojom chrbte.
Teraz už možno nemám vlastný domov, možno som sama, ale nie som poddajná. Nie, som kameň vyslobodený zo starého zlata ó, a nedeľou žiarim skrz každý týždeň. | ‘and the fire brought a crowd in’ – Austin Clarke
When night stirs in me, it brings no dream of sea, no quench, no liquid reprieve. Night rises only the old roar, sets the stench of petrol spilling once more.
O Night. How polite, the strangers who pushed me to choose heirlooms to send out to safety. How their smiles grew shaky when I chose only the front door key. O Home.
Down in the night-damp grass, I stood alone. Men watched me from the lawn; I knew their mute gaze – grown grey, grown cold – as I knew all the women huddled on the gravel, how they folded whispers in their shawls.
I turned from them and watched it begin. The Brightening. Our windows, lit. One by one from within. Cellar to hall to kitchen. How the ballroom shone. How the library blazed.
If brigade bells sang, they sang in vain, for flames were already spilling up the drapes, to erase every hand and face from their gilt frames, swiping china and ivory knives, fox-furs and silks, tugging precious stones from each brooch’s golden grip.
Ghosts, those flames, racing up the stairs, sending smoke through slates, a vast constellation of sparks to star the dark. O paraffin splash. O ash.
When the eaves creaked, one boy came to me, shy grin turned jeer: The house of the thief is known by the trees. To leave was to feel my back gleam.
Now, I may have no home of my own, I may be alone, but I am no meek. No, I am a stone released from old gold, and O, I blaze a Sunday through every week. |
Poznámka: V 20. rokoch 20. storočia, počas vojnových rokov v Írsku, boli mnohé sídla aristokratov vypálené do tla. | NOTE: During the war years of the early 1920s in Ireland, many mansions of the aristocracy were burned down. |
Zdroj:
GRÍOFA, Doireann Ní. To Star the Dark. Dublin : Dedalus Press, 2021. 69 s. ISBN 978-1-910251-86-7
