Epifora, ako už bystrejší uhádli, súvisí s poéziou. Pravda, nábožensky založení ľudia mohli dedukovať aj niečo iné, ale o tom v tomto článku reč nebude. Rovnako ako o súvislom texte (vo vetách), kde sa to tiež krátiacimi anaforami len tak hmýri (ale to sa na prvých dvoch stupňoch vzdelávania ani len nespomenie, tak sa netrápte). Je to taký protiklad k inej básnickej figúre, anafore. A teda sa v po sebe nasledujúcich veršoch opakuje na konci slovo alebo, pokiaľ chcete byť strašne umeleckí, aj niekoľko slov. Uvediem jeden názorný príklad, ktorý nemá za cieľ byť dajako prudko obsažný, nuž sa nepohoršujte:
Lepkavá Tóra
Zhíkla celá zem a k tomu diaspóra:
„Fíha, pozor! Na ruky sa lepí Tóra!“
A čo plynie z toho, že sa lepí Tóra?
Na konci sa skrýva jedna epifora.
V dnešnej dobe, kedy musí byť všetko stručné, rýchle, vypointované a podľa možností prevediteľné do mobilu, či inej technologickej hračky, sa opakovanie slov, dokonca celých slovných spojení, musí zdať desne archaické, čudné, dokonca hlúpe. Kto by mal rád mohutnú búrku, keď ho rozčuľuje už aj slovné mrholenie? Kto by čítal Kraska, keď nemusí? Ale aby to nevyzeralo, že tu fňukám nad zašlými časmi, zhrniem výhody tejto milej figúry.
Opakovanie je vraj matkou múdrosti (otec je bez DNA testov značne neistý), anafora preto logicky prispieva k odstraňovaniu hlupákov. Zároveň má pozitívny vplyv na pamäť, keď si to prečítate niekoľkokrát po sebe, je šanca, že si to aj uložíte v makovici. Milovníci absolútnych rýmov isto tušia, že práve epifora je obeťou ich túžby. Pisatelia stostránkových ság ocenia, že až im dôjdu gramatické rýmy a celistvejšie myšlienky, môžu veselo opakovať už napísané a splniť množstvové limity. A azda časom zistíte, že určité opakovanie má pozitívny vplyv na gradáciu, buduje napätie, rozvíja a podčiarkuje idey a tak ďalej.
Milí náhodní čitatelia, dúfam, že Vám táto malá agitka niečo dala a príďte zasa. Opakovanie je predsa fajn.
