Hard rock je môj zemský stredobod vesmíru. Možno som ako Aristoteles a Platón, uväznený v nedostatočnom stave poznania a niekde číha Koperník, ktorý ma vyvedie z omylu, ale aktuálne som hardrockový geocentrista. Dovoľte mi preto previesť vás týmto štýlom z pohľadu jedinečných prvkov, ktoré ho vytvorili, rozvinuli a napokon uzemnili do dnešnej retro podoby.
Pátrať po koreňoch tohto štýlu je možné, ako to už býva, zoširoka i priúzko. Tvrdá hudba tu bola odnepamäti, rocková minimálne od 20. storočia, i keď šlo (v presnom poradí) o blues, jazz, rock’n’roll, beat a napokon hard rock a následne stovky ďalších štýlov. Ja sa budem držať úzkeho vymedzenia, vnímam etapy vzniku žánru z pohľadu podstatných znakov (vytvrdené blues, miera hluku, dôraz na riffy a pod.) zhruba od roka 1967, kedy možno vysledovať prvé proto-hardrockové diela. Teda, iste by sa našli aj skoršie albumy, kde sa tvrdo rockovalo (Kinks, Troggs), som však toho názoru, že by malo ísť o diela, ktoré viac ako naznačujú. Od roka 1969 sa tento štýl raketovo vyhupol do čela rebríčkov populárnej hudby (nebol jediným rockovým štýlom, ktorému sa to podarilo, to len aby bolo jasné, že tu nejde o nejakú anomáliu a výsostné postavenie hard rocku) a búrlivo sa vyvíjal, zhruba do roka 1976, kedy sa rozpadli Deep Purple. V druhej polovici 70. rokov už len dožíval, hoci sa sem-tam našlo niečo, čo ho dokázalo pozdvihnúť (Rainbow, Thin Lizzy). Osemdesiate roky už priali troška inej muzike, v 90. rokoch prišla retro vlna (obnovenie činnosti klasikov, nové skupiny, ktoré verne kopírovali), no a po roku 2000 už nič prínosne nové v tomto štýle nevzniklo.
Z uvedeného laického členenia vychádzajú aj limity tohto článku. Pozriem sa na niekoľko priekopníckych albumov, hlbšie rozpitvem zlatú éru štýlu v 70. rokoch, no a veľmi zľahka vyberiem pár albumov z neskorších dekád, ktoré čímsi výnimočným prispeli do mozaiky zvanej hard rock. Nie je to vyčerpávajúci zoznam (štýl – vypočujte si všetko od Párplov, Zeppelínov, Uriášov, Sabaťákov…) a pri niektorých slávnych kapelách nevyberiem množstvo skvelých diel, ktoré ale neposúvali žáner, prípadne mu nedali nič jedinečné v zmysle črty, ktorá tu dovtedy nebola. Napríklad som vybral debut Led Zeppelin, ale nie dvojku, ktorá núka síce nesmrteľné skladby, ale v princípe je to „to isté“, čo na debute. Zaradil som aj niekoľko prakticky neznámych albumov, ktoré dajme tomu neboli novátorské, ale boli akoby variáciami klasiky v iných krajinách a pod. Snažil som sa krotiť a nedávať sem albumy pre albumy. Je možné, že mi ich pár uniklo a prešlo sitom, tak mi odpustite. K niektorým mojim favoritom som ako slepý. Inak, keď som sa snažil vybrať tieto míľniky žánru, na prvý šup som vyselektoval asi 70 albumov. Ako som sa prebíjal touto chronologickou analýzou štýlu, čosi som vyradil, čosi doplnil, číslo utešene narástlo, a tak sa pripravte na cca stovku albumov, ktoré by mal počuť aspoň raz každý priaznivec tohto žánru.
Počiatky (1967-1969)
Nájsť ten prvý album, ktorý by významne predurčoval štýl, je v prípade hard rocku pomerne ľahké. V podstate ide iba o tri albumy, ktoré si môžu nárokovať medailové umiestnenia. Prvý album vyšiel v máji 1967 v Británii, ale na svedomí ho má americká gitarová hviezda Jimi Hendrix. Are You Experienced ponúklo ostrú zmes psychedelického tvrdého rocku a viaceré skladby stoja na zapamätateľných rifoch (Fire, Foxy Lady). Bez Hendrixa by hardrock vyzeral inak. V auguste vyšla v USA asi najzásadnejšia učebnica pre budúcich hardrockerov. Eponymný album Vanilla Fudge stanovil trendy, z ktorých čerpali takmer všetky budúce hardrockové hviezdy. Hammondky, ťažkotonážna rytmika, vokálne maniere… Nič nechýba. Do tretice sa vrátime do Británie, kde sa superskupina Cream rozhodla, že na albume Disraeli Gears (vyšiel v novembri) bude skladba Sunshine Of Your Love. Hard rock a gitarový rif, vytvrdené blues, tu sa to rodilo.
V roku 1968 to už bolo zložitejšie. Tvrdých rockových diel pribúdalo, viacero prinášalo čerstvé momenty. Hneď v januári sa zjavil debutový album kanadskej formácie Steppenwolf, ktorý obsahoval učebnicový hardrockový hit – Born To Be WIld. Napriek tomu sa v tom istom mesiaci v Amerike objavilo dielo, ktoré doviedlo tvrdú a hlasnú muziku na extrémny vrchol. Vincebus Eruptum od Blue Cheer je absolútny základný kameň všetkých tvrdých odnoží rocku. Nič také tu dovtedy nebolo a aj odvtedy sa len máločo priblížilo tomuto drsnému etalónu. A v USA ešte chvíľku ostaneme. V júni sa na trh dostalo priekopnícke dielo, prazáklad temných až metalových diel, a síce In-A-Gadda-Da-Vida od Iron Butterfly. V júli sa v USA objavil album Truth britského gitaristu Jeffa Becka. Dodnes sa vedú spory, nakoľko ovplyvnil Led Zeppelin. O mesiac skôr sa tiež v Amerike zjavil dvojalbum Wheels Of Fire od Cream, ktorý (okrem iného) ukázal, ako môže vyzerať hardrockový koncert. No a posledný album, ktorý doviedol tvrdú hudbu do spojenia s orchestrálnou omáčkou, bol album Gun od Gun. Bratia Curtisovci alias Gurvitzovci dokázali spojiť beat s totálnym hardrockovým prejavom a korunoval to megahit Race With The Devil.
No a sme v roku 1969, kedy už môžeme s pokojným svedomím hovoriť o čistokrvných hardrockových dielach. Napriek tomu uvediem iba päť albumov, ktoré podľa mňa prinášali čosi jedinečné. Hneď v januári sa k poslucháčom dostáva prvý „naozajstný“ hardrockový album všetkých čias. Led Zeppelin s poradovým rímskym číslom I. K tomu asi netreba nič dodávať. Krátko nato, v marci, prišiel ďalší album, ktorý pre zmenu ukázal, ako spájať jemné skladby s tými tvrdými. Ide o Two od Spooky Tooth. Amerika sa začala, na rozdiel od Európy, výrazne orientovať na priamočiary a nesmierne drsný hard rock. V novembri sa objavila brutálna koncertná doska detroitskej formácie MC5 – Kick Out The Jams, ktorá ukázala, ako spájať politiku s rachotom. Na konci roka ešte vyšiel typický predstaviteľ tejto hrubozrnnej odnože hard rocku – červený album Grand Funk od skupiny Grand Funk Railroad. Plus sa tu rodilo čosi ako etno. V auguste sa ozval latinskou muzikou ovplyvnený Carlos Santana s kapelou pomenovanou po sebe. Pôvodne silno bluesový hráč, avšak jeho debut bol hardrockový a kombinoval na ňom práve latinské rytmy (Jingo).
Keby som to mal zhrnúť, povedal by som, že hard rock ako štýl sa najprv prejavil v USA a v Británii, ktorá mu kraľovala v 70. rokoch, sa následne pevne zakorenil.
Zlatá éra (1970-1975)
Ani jeden rok nepriniesol toľko zásadných hardrockových diel ako rok 1970. Velikánov i zabudnutých majstrov. A množstvo vynikajúcich počinov, na ktoré v tomto článku neostalo miesto. Ani neviem, ako ich uchopiť, skúsim nie chronologicky, ale tematicky. Zaujímavé je, že v tomto roku vyšlo množstvo albumov, ktoré sú neskutočne osobité, spoznať ich od prvej noty aj po toľkých rokoch. Tá variácia muziky, ktorá sa na seba nepodobala a pritom bola jednej krvi, ma neprestáva fascinovať.
Začnem netradične, na hrane blues a hard rocku. Niekoľko bluesrockových kapiel sa počuteľne priplietlo k hardrockovým klasikám. V Británii to boli formácie ako Free alebo Ten Years After. Vďaka nim tu máme absolútne svojskú muziku. Albumy Fire And Water a Cricklewood Green sú toho dôkazom. V USA sa prezentovali geniálni borci z Cactus.
Tvrdá britská vlna pozdvihla velikánov žánru. Black Sabbath debutovali albumom Black Sabbath a stihli aj klasiku žánru Paranoid. Oba albumy stoja ako predobraz toho, kam sa neskôr uberie metalová hudba. Temnotu zaklínala aj nemecká formácia s anglickým spevákom Lucifer’s Friend, ktorej eponymný debut korunuje využitie lesného rohu! Vôbec sa netradičné nástroje krásne začleňovali do hardrockovej muziky. Príkladom sú dve úplne zabudnuté skupiny, ktoré ale tvorili dejiny. Holandská skupina Machine vydala rovnomenný album, v ktorom začlenila rifujúcu dychovú sekciu, čím sa vymanila z jazzového brassrockového klišé. High Tide zasa ukázala, že husle dokážu prehučať zbustrovanú gitaru. Albumy Sea Shanties (1969, trestuhodne som ho opomenul v minulej kapitole) a High Tide sú osamelým ostrovom uprostred hardrockového oceánu. Poďme nazad k velikánom. Uriah Heep debutovali, ale za štýlotvorný ich debut nepovažujem. Zato Deep Purple prišli s albumom In Rock, ktorý dal rocku jasný názov a hard rocku jasný smer, kam zájsť v kombinácii hammondky-gitara. Led Zeppelin mali už svoje najtvrdšie obdobie, aký to paradox, za sebou a odklonili sa smerom k akustickej a pokojnejšej polohe. Album III je unikát. Podobne ako produkcia kapely Atomic Rooster. Najhardrockovejší album Death Walks Behind You ozvláštňuje jedinečné cítenie klávesáka Vincenta Cranea.
Británia však ponúkala aj viac. Debut odpadlíkov z prvej zostavy Deep Purple – Warhorse – bol prakticky rovnako dobrý a tvrdý ako In Rock. Osobitá muzika sa niesla aj z albumu Thousands On A Raft formácie Pete Brown & Piblokto!. Najostrejšou nahrávkou však ostáva eponymný debut Clear Blue Sky. Partia tínedžerov sa minula kontinentom, v USA by žiarila. V Británii zapadla. A ešte je tu album May Blitz rovnomennej skupiny, ktorý je zvukovo i hudobne úplne samostatnou jednotkou, nepodobá sa na nič a nikto ho nikdy nenasledoval.
V Severnej Amerike spomeniem najprv kuriozitu. Ničím zvláštnym sa nevyznačujúcu kanadskú kapelu Warpig preslávila o mnoho rokov neskôr kauza Fireball. Na rovnomennom albume totiž nahrala skladbu Rock Star, ktorá je párplovskemu hitu viac ako podobná. Ale poďme do USA. Veličiny sa činili. Grand Funk Railroad vypustili do sveta svoje najvyzretejšie dielo Closer To Home. Naznačilo, že kapela je schopná tvoriť aj ambiciózne veci. James Gang šliapali na päty Zeppelínom, album Rides Again je míľnikom hardrockových dejín, kombinácia hard rocku so štipkou funky a akustických krehkých skladieb nemá obdobu. Rozmohla sa tu však drevorubačská muzika, z nepreberného množstva tvrďáckej ponuky sa vymyká niekoľko debutov. Sir Lord Baltimore – Kingdom Come, kde zvuk gitary prekonal všetky bustrovacie medze, Bloodrock zasa na eponymnom albume dokázali, že aj klávesy môžu byť ostré ako britva. Spomeniem ešte dve zaujímavé kapely, ktoré síce nie sú štýlotvorné, ale sú tým naj, čo v USA mali. Power Of Zeus s albumom The Gospel According To Zeus a rovnomenný debut Frijid Pink stoja za to, aby som ich uviedol.
Čo v minulom roku doslova explodovalo, to v roku 1971 veselo spaľovalo všetko, čo sa hard rocku postavilo do cesty. A to v celom svete. O slovo sa výrazne prihlásili Nemci. Frumpy s albumom 2 predviedli úplne špičkovú muziku a jedinečnou črtou bola speváčka Inga Rumpf. Jej „neženský“ hlas mohol smelo konkurovať hocikomu. Perfektne osobitou muzikou sa pýšil aj debut skupiny Epitaph. Keby sa King Crimson rozhodli hrať hard rock, takto by to asi znelo. A že nešlo len o pár anomálií, dokazuje napríklad album First Loss od Murphy Blend. Nemecko vtedy skrátka žilo každým rockom. V USA priniesol originálny sound gitarista Leslie West. Jeho skupina Mountain vydala svoje vrcholné dielo Nantucket Sleighride. No a Boomerang predbehli britský vývoj o pekných pár rokov. Akurát o nich dnes nevie skoro nik. O slovo sa prihlásila aj Austrália. Ako Fanny Adams – Fanny Adams, tak Kahvas Jute – Wide Open sú diela, ktoré nemožno opomenúť. A našli by sa aj ďalšie. Podobne ako vo Švédsku. Tam však kraľovala skupina November, ktorej temná muzika doplnená rodným jazykom znie úplne jedinečne. 2.a November je toho dôkazom.
Vo Veľkej Británii si však hard rock našiel domovinu, a tak to tam aj vyzeralo. Na Škótskej vysočine sa z classical rocku vytvrdili borci z Beggars Opera. Album Waters Of Change má atmosféru, ktorú nikde inde nenájdete. V jedinečnosti im konkuroval Ian Anderson s Jethro Tull. Aqualung je eso v balíčku hardrockových kariet. Led Zeppelin prišli so svojim štvrtým albumom, kde trónia nesmrteľné pecky typu Stairway To Heaven, Black Dog alebo Rock And Roll. Aj fenomenálni The Who sa prekonali a dali hard rocku svoju najlepšiu štúdiovku Who’s Next. Kombinácia funky a hard rocku nikdy neznela lepšie ako na albume Medusa od Trapeze. Odpoveďou na americkú drsnú vlnu bola nesmierne tvrdá doska Growers Of Mushroom od Leaf Hound. Z neznámych skupín by som ešte vyzdvihol Fuzzy Duck. Eponymný album je super, originálne na ňom v poslednej skladbe „kváka“ kačica. Avšak, je to hlavne singel Double Time Woman, pre ktorý ju zmieňujem. Ide o esenciálny hardrockový hit. Aj keď hitom nebol. Na záver spomeniem album Warm Slash od Tucky Buzzard. Ničím sa nevymyká, ale chcel som ho uviesť. Zaslúži si to.
Poďme ďalej. Ďalším rokom, kedy sa zjavovali originálne diela žánru, bol 1972. Nemci priniesli album Hoodoo Man! od Birth Control, je to čosi, čo by mal počuť naozaj každý. Rovnako ako izraelské veľkolepé dielo Jericho rovnomennej skupiny. V USA zaujala formácia Dust a jej druhý album Hard Attack. Obal predpovedal metalový vkus pekných pár rokov dopredu. Z pohľadu originality tu však vyšlo dielo, ktoré je úplne jedinečné, majstrovské, bombové. Captain Beyond. Captain Beyond bola kapela, o ktorej by sa malo povinne vyučovať na hodinách hudobnej výchovy na základnej škole. Kto nepočul, ten nevie, o čom všetkom je hard rock. To podstatné sa však opäť najviac dialo v Británii. Bluesman Stan Webb z Chicken Shack zostavil úderné trio a opäť raz ukázal, ako je blues späté s hardrockovou muzikou. Album Imagination Lady je úchvatný. Kapela sa k nemu nikdy predtým a ani potom už ani len okrajovo nepriblížila. Podobne skvelé dielo ponúkla aj skupina Paladin. Charge! Je typickým predstaviteľom toho, ako vtedy hard rock znel. Podobne s dielom Smokin’ od Humble Pie človek zažije len tie najslastnejšie pocity. Ostrosť kombinovanú so zložitejšími postupmi zasa núka album Battle Hymn od Wild Turkey, je to jedno z najlepších zabudnutých diel žánru. Vrchol dosiahla aj veličina Uriah Heep. V záplave vynikajúcich albumov Demons And Wizards vyniká. Jednou z tých originálnych kreácií je In The Realm Of Aesgard od skupiny Asgard. Ide o „Uriah Heep“ s husľami namiesto klávesov. Úžasná kombinácia. Aj baladici číslo jedna, Wishbone Ash, priniesli svoje majstrovské dielo. Argus je právom velebený a nepodobá sa na nič, čo predtým, vtedy i potom vzniklo. A aby som nezabudol, Deep Purple s Made In Japan ukázali, ako má vyzerať dokonalý koncertný album.
Ako ďalej? V roku 1973 sa už „len“ speňažovalo všetko, čo bolo vymyslené. Originálnu zmes ponúkla americká teatrálna kapela Alice Cooper na albume Billion Dollar Babies. Viacerí interpreti dosiahli svoje komerčné prieniky. Holandská kapela Golden Earring už pekných pár rokov vydávala skvelé albumy, ale Moontan sa nielen vďaka Radar Love týči nad všetkými. Ak máte počuť len jedno jej dielo, je to toto. Podobne šokujúco prepracovane pôsobil aj majstrovský počin We’re An American Band od Grand Funk. Ako priamu odozvu na britskú vlnu môže poslúžiť eponymný album Granicus, kde sa jačí a reže o sto šesť. Ostrý nástup zaznamenali škótski patrioti Nazareth s albumom Razamanaz. Aj nórski klasici Titanic sa pochlapili a prišli s veľkolepým dielom Eagle Rock. V Anglicku debutovala parádna formácia Stray Dog, jej rovnomenný album je dnes neprávom zabudnutý. Nemecká scéna dostala do vienka nesmierne pestrú a podmanivú štúdiovku Second Step od kapely Karthago. A ešte predsa len spomeniem krajinu, ktorú som dosiaľ nezmienil. Taliansko. Za všetky (a že ich zasa tak veľa nebolo) hardrockové kapely som vybral reprezentatívneho zástupcu Ricordi D’Infanzia a ich skvelý album Io Uomo.
A máme tu rok 1974. Nové prvky v muzike priniesli len dva albumy. Americká temná romantická formácia Blue Öyster Cult vyšperkovala svoj štýl albumom Secret Treaties. No a Deep Purple v novej zostave príjemne šokovali, kam sa dá v rámci štýlu posunúť albumom Burn. Jasné, že sa posúvali i osvedčené veličiny (Zeppelíni, Uriáši, Sabati), myslím si však, že by sa patrilo uviesť skôr tých, čo dosiahli svoj umelecký vrchol. Wales už pred pár rokmi zrodil parádnu formáciu Budgie. Jej štýl bol korenený akustickými skladbami uprostred drsnej muziky prostej klávesov. A akurátne naservírovala album In For The Kill. Paradoxne, na svoje si prišli aj glamoví hitmejkri Sweet. Album Sweet Funny Adams si miestami v ničom nezadá s tým najlepším od Deep Purple. UFO zasa so Schenkerom vypustili do sveta kryštalickú podobu priamočiareho melodického hard rocku nazvanú Phenomenon. A aj bratia Gurvitzovci (spomínate si na Gun?) sa prekonali. Album Two od Three Man Army je skrátka bomba.
V roku 1975 akoby už bolo všetko povedané. Nazareth síce vydali svoj najúspešnejší album Hair Of The Dog, ale už nič nové neprinášali. Napriek tomu sa tu vyskytujú dva albumy, ktoré sú aspoň troška jedinečné. Bad Company so Straight Shooter potvrdili, že debut nebol náhoda. Tento model muziky neskôr (nedokonalo) prevzal David Coverdale. Zo zabudnutých formácií sa však ako jagavá hviezda objavuje jediný album britskej kapely Armageddon. Znie zvláštne svojsky a tiež nemá veľa napodobiteľov. Bodku za najplodnejším obdobím štýlu dali Deep Purple s Bolinom na albume Come Taste The Band. Bolo to niečo úplne iné a nemalo to dlhého trvania.
Dozvuky (1976-1979)
Po rozpade Deep Purple dochádza akoby ku koncu svetovej popularity hard rocku. Pacient sa nechal hospitalizovať a smeroval na JIS. Nastalo obdobie personálnych zmien (Black Sabbath, Uriah Heep), ústupov z pozícií a transformácie muziky v súvislosti s nastupujúcimi trendami (disco, glam, pomp, punk…). Nie, že by nevznikali zaujímavé a dobré diela, ale o nejakom progrese v rámci žánru sa mi ťažko hovorí. Napríklad Whitesnake síce hrali v pohode, ale nič svetoborné nevyprodukovali. Hardrockovú pochodeň nieslo pár skupín, napríklad Rainbow, Rush, Nazareth, Bad Company alebo hoci Thin Lizzy. Za všetky príklady spomeniem jednu, hoci neštýlotvornú, ale o to ostrejšiu nahrávku, a síce No Rest For The WIcked (1976) od americkej bandy Truth And Janey. Pacient ešte žil, na pohreb bolo priskoro!
Rok 1976 predsa len priniesol jeden štýlotvorný album, a síce Rising od Rainbow. Ritchie Blackmore sa vypäl k maximálnemu rockovému výkonu a kapela mu zdatne sekundovala. Hard rock takto metalicky ešte neznel. Na päty mu mohol šliapať „sabbatovsky“ temný, ale kovovo svieži album Sad Wings Of Destiny od Judas Priest. Lenže to bola „nová tvár“ a meno si ešte len budovala, nuž sa Rainbow nemohla rovnať. Vynahradila si to neskôr. Prekvapivo prerazili kanadskí majstri Rush. Album 2112 priniesol rovnomennú dvadsaťminútovú kompozíciu, čím zavŕšil svoje minulé snahy o niečo podobné a dal hard rocku niečo, čo dovtedy bolo doménou art rocku. Na poli mediálneho šoku sa uviedli nemeckí bardi Scorpions. Album Virgin Killer s pohoršujúcim obalom rozvíjal priamočiaru podobu tejto muziky tak, ako bolo treba. V Holandsku zatiaľ nenápadne vyšiel výnimočný baladický album Blue Breeze od Livin’ Blues. Keď už pre nič iné, tak preto, že ukazuje ďalší príklad, kedy sa bluesová kapela plynulo pretaví do hardrockovej, stojí za zmienku. No a v USA sa vytiahli pompézni, ale zatiaľ ešte dostatočne tvrdí muzikanti z Kansas. Album Left Overture sem patrí, aj keď sa to možno nezdá.
V roku 1977 uspel s albumom Cat Scratch Fever americký vagabund Ted Nugent. Rainbow potvrdili koncertnú dominanciu albumom On Stage, v tej dobe nemali konkurenciu. O rok neskôr dokázal hardrocku prospieť Rory Gallagher. Jeho album Photo-Finish obsahuje niekoľko sviežich skladieb, ktoré akoby vznikli na počiatku 70. rokov (Shadow Play). Na koniec cesty, kam až sa dá zájsť v hardrockovej progresivite, došli aj Rush s albumom Hemispheres. V rok môjho narodenia, 1979, predviedol inštrumentálnu ekvilibristiku kanadský gitarista Frank Marino a jeho Mahogany Rush. Album Tales Of The Unexpected, spolovice koncertný, spolovice štúdiový, je vrcholom hardrockovej tvorby a správnou bodkou za 70. rokmi. Rovnako významný je aj „keltskou“ hudbou ovplyvnený kúsok Black Rose – A Rock Legend od Thin Lizzy. Gary Moore pomohol kapele k svojmu melodickému vrcholu.
Príbeh pokračuje… (1980-)
Osemdesiate roky… Hudba už bola inde. Našťastie sa v roku 1980 s veľkou pompou vrátili Black Sabbath s Diom v čele. Heaven And Hell je klasika, hoci sa už rozprávame skôr o heavy metale. Ono, trend stanovili už koncom 70. rokov aj austrálski rázni maníci AC/DC (Highway To Hell) nasledovaný tragédiou a významným metalickým hard rockom Back In Black. Paradoxne, hard rocku v roku 1981 dali najviac južania Blackfoot. Album Marauder je pecka, ktorú by žiadny hard rocker nemal obísť. O rok neskôr sa sólovo blysol Frank Marino albumom Juggernaut. A v roku 1983 vyšiel úplne zabudnutý majsterštyk melodického hard rocku – Endless Skies od americkej kapely Ashbury. Posledný naozaj tradičný hardrockový album, ktorý rozboril hitparády, bol Perfect Strangers od obnovenej klasickej zostavy Deep Purple. V roku 1984 tak priniesol čerstvý vánok tam, kde viali úplne iné vetry, často z otvorov, ktoré neboli vábne.
V deväťdesiatych rokoch síce nastala renesancia muziky zo 60. a 70. rokov, ale štýlotvorný nádych sa nekonal. Čo aspoň pozitívne prekvapilo, bola fúzia rytmiky Cream s Gary Mooreom. Projekt BBM a album Around The Next Dream z roka 1994 je úžasným vzopätím z prapôvodných koreňov. Veľkým prekvapením bola obnovená nórska formácia Lucifer Was, ktorá oprášila svoje nenahraté skladby zo 70. rokov a v novom modernom šate ich ponúkla na albume Underground And Beyond (1997). Vôbec, moderný sound do klasického hard rocku sa sem-tam vydaril, uvediem na záver zo dva príklady: Leaf Hound – Unleashed (2007) a Nazareth – Big Dogz (2011).
A čo bolo ďalej? Hard rock je tu s nami stále, ale už si neuzurpuje štafetový kolík, aby bežal v čele. Skôr prežíva, spomína, kopíruje. Kapely ako The Answer, Siena Root alebo hoci Greta Van Fleet evidentne žiadnu revolúciu nespravili a nespravia. Tobôž všetky tie stoner a neviem, aké kopírky. Avšak, ktovie, budúcnosť je zahalená rúškom tajomstva a možno ním nejaký pozitívny vírus hard rocku v novej mutácii prenikne. Nechajme sa prekvapiť.
P.S. Akú škodu napáchajú opony, krásne dokumentuje tá naša, železná. Hard rock sa spoza nej nesmelo rozhliadal a nedodal nám takmer nič. Omega to nespasí.
(upravené, pôvodne zverejnené na Rockovici)
