Žila v Kendale a vydala za života dve zbierky básní – Poetical Effusions (1814) a A Lament upon the Death of Her Royal Highness the Princess Charlotte; and Alfred, a Vision (1818). Venovala sa (prekvapivo) politickým básňam o Napoleónskych vojnách a tiež je známa svojimi geografickými útvarmi o oblastiach Jazerného kraja. Ponúkam preklad básne Written In A Cemetery:
Napísané na cintoríne | Written In A Cemetery |
|---|---|
Na tomto odľahlom mieste, Pomedzi obydlia mŕtvych, Jar zvodný šarm ukazuje A svoje vône tu vrství.
Na stromy rozvešia kvety, kynú tu prachu, čo vetrí; zelenou maľuje listy, pokorné hroby stlie kvetmi.
Avšak! Tým, ktorí tu driemu, Pláň, ktorej kvetena pradie, Zelené lístočky stromov, Zlatisté kvety mrú márne.
A vy, nájomníci z hája, Milí novoroční pevci, Ľubozvučné melódie, Beda, darmo je vám zvečniť.
Usadlíci nízkych kobiek, Keď vás skľúčia búrky zimné, Zábudlivý spánok v smrti Bezpečne vás k sebe vinie.
Dlho a hlasno duní hrom Spoza pochmúrneho neba, Z planúceho mraku rezko Rozvetvený blesk už strieľa.
Víry môžu trhať stromy, A zemetras zem zas rusať, Za zvukov živelnej zvady, Zdatný oddych nenarušia.
Hoc’ strach z vojny hlása búrka, Hnev hlce svet prestrašený; Národy sa pri ňom trasú, Zvrhnú mocných z trónov zmeny.
Márnosť, vieš to – pre tichý mier Čo sa navždy v hrobe vrtí; Žiadne znenie neprenikne Do krajiny stálej smrti.
Chtivé nekonečné strasti, Ľudskú hruď priam dobývajú; Pochyba a úzkosť a strach; Driemať na večnosti majú.
Muky srdce nerozkmášu, Neutopia dušu v zmare, Ani myseľ nepoklesne, Chmáry sklamania sú dravé.
Výjavy ťažkého žiaľu Srdce viac už neskormútia, A dych? Bezvýsledný povzdych Neutíši trýzeň v ústach.
Nesmúť, živý za mŕtvymi, Preč sú ich dni driny, strastí, Sladko driemu v hroboch svojich, Nežialia viac zmŕtvychvstaní. | In this lone unfrequent spot Amongst these dwellings of the dead, Does spring her beauteous charms display, And here her fragrant odours shed.
She hangs the blossoms on the trees Which o’er the mould’ring ashes wave; She paints the leaves with vivid green, And strews with flowers the lowly grave.
But ah! to those who slumber here, The simple flowers which deck the plain, The verdant foliage of the trees, And golden blossoms, blow in vain.
And ye gay tenants of the grove, Sweet minstrels of the early year, In vain ye pour the tuneful strain, For they, alas! Can never hear.
Ye dwellers in these lowly cells, When wintry tempests round your sweep, In death’s oblivious slumbers wrapp’d, Ah! how securely then you sleep
Tho’ long and loud the thunder rolls Around the dark and troubled sky, And bursting from the fiery cloud, The forked light’ning flashes by;
Should whirlwinds rend the rooted trees, And earthquakes rock the trembling ground, The noise of elemental strife, Can never break your rest profound.
Tho’ war’s dread tempest loudly roars, And rages round th’ affrighted world; Tho’ nations tremble at the sound, And monarchs from their thrones be hurl’d,
You know it not – for quiet peace Within the grave for ever reigns; No hostile sounds can ev’r invade The silence of death’s still domains.
The anxious never ceasing cares, Invaders of the human breast; Doubt, and solicitude, and fear, Here slumber in perpetual rest.
No more shall anguish rend the heart, Or sink the spirit in despair, No more the mind shall droop beneath Stern disappointment’s frown severe.
O’er scenes of complicated woe, No more the feeling heart shall grieve, Nor breathe the unavailing sigh, For mis’ries which it can’t relieve.
Mourn not, ye living, for the dead, Their day of toil and troubleo’er, Sweet are their slumbers in the grave, And they awake to grief no more. |
