Jan Skácel bol pozabudnutý básnik a prozaik z Moravy, ktorý sa narodil 7. februára 1922 a zomrel tesne pred novembrovou revolúciou, 7. novembra 1989. Vzhľadom na to, že mu v roku 1969 ako redaktorovi zakázaného časopisu Host do domu znemožnili publikovať, je to možno škoda. Viac ako jednu dekádu preto pôsobil ako samizdatový a exilový autor. A o tých sa, všakáno, nevyučovalo.
Jeho život bol plný vzruchu, Druhá svetová vojna ho zastihla čoby obeť tzv. totálneho nasadenia. Hitlerova Ríša prinútila občanov okupovaných území vysťahovať sa z domova a tam museli hrdlačiť, v často neľudských podmienkach, pre blaho, ako inak, Ríše. Skácel bol deportovaný do Rakúska, kde fachčil na stavbe. Po vojne sa vydal do Brna. Vyštudoval filozofiu (čo sa básnikovi vždy hodí, viac, než, dajme tomu, gastronómia), stal sa kultúrnym referentom denníka Rovnost a spolupracoval s Brnenským rozhlasom. O Host do domu som sa už zmienil, šéfredaktora robil aj v ROK-u (Revue otevřené kultury). V roku 1981 mu komunistickí dobrodinci (zapnite si mód sarkazmu) opäť dovolili publikovať, ale iba v brnenskom vydavateľstve Blok. Zomrel na rozdutie pľúc. Docenený bol až posmrtne, vážili si ho viac v zahraničí ako doma.
Přísloví
Tak jsem se nad světem trápil,
až jsem si začal vymýšleti přísloví.
Jsou dlouhé pravdy a jsou pravdy krátké..
A nepřijde-li trest hned vzápětí,
musíš si vinu odžít životem.
A nikdo neodčiní čin.
A nikdo nedokáže složit písničku
pro slepé děvčátko a ptáka bez křídel.
Na konte má takmer dve desiatky kníh poézie, niekoľko próz a kníh pre deti. Smuténka je jeho štvrtá básnická zbierka. Prvýkrát vyšla v roku 1965. Ja mám v držaní tretie vydanie z vydavateľstva Vyšehrad z roka 2018. Je to miniatúrna knižka. Niektoré smartfóny sú väčšie ako ona. Je aj štíhla, akoby jej nedávali najesť. Azda preto z nej vyžaruje hlad po čítaní. Básničky sú krátke, pretože musia šetriť energiou. A predsa! Máloktorá básnická zbierka má toľko vnútornej sily. Kam sa hrabe atómová energia! Rýchly čitateľ celú knižku zhltne za päť minút. Pozorný sa jej nenabaží ani za rok. Básne sú síce rozdelené do troch celkov (Obeznávání, Smuténka a Crambe Tataria), avšak držia pri sebe tak veľmi, že by im nejedna stredoeurópska vládna koalícia mohla závidieť.
Smuténka
To až se v září stmívá,
už bez sametu, drsně, naholo,
po poli chodí smuténka
a zpívá,
smuténka chodí kolem hrud
šedých jak skřivani a zpívá,
/ je příběh starší nežli já,
než moje smrt,
než smutek ze mne, odpusť /
zpívá si na poli smuténka
a chodí
po konopných cestách podzimu.
Prírodná reflexia, smutná nálada, občas sa pridá explicitný verš o Brne a Morave. Predovšetkým je v tých niekoľkých slovách, ktoré tvoria jednotlivé básne, nesmierne množstvo ľudskosti a vlastne i skrytého pokoja. Básne sa, až na výnimky, nerýmujú. Napriek tomu je v nich poetiky na rozdávanie a nejeden „tiežpoet“ by sa mohol učiť, ako sa píše s ľahkou rukou, vznešenou hlavou a nezlomným srdcom.
Jiná báseň o srdci
V té jedné hospodě, a neprozradím, v které,
je moje srdce křivo vyrezané
v židličce, která zbyla.
Spíš v operadle. Ve dřevené židli.
V takové hospodě, kde občas běsi bydlí
a milenci se o ně opírají.
O moje srdce. Jednou jsem ho nechal
v té hospodě, když na s l nebylo
a já jsem tenkrát spěchal.
Jan Skácel. Básnik ticha a pokory. Verný svojej domovine, milovník prírody a morálky. Všetky vymenované atribúty sa v tejto drobnej zbieročke nachádzajú. Vyšehrad ju vydal v rámci edície verše, pevná väzba s minimalistickou grafikou je prostá ilustrácií. Myslím si, že jej to napriek tomu sluší a nestratí sa ani medzi tvorbou ďalších velikánov z edície (Apollinaire, Verlaine, Baudelaire, Morgenstern, Rimbaud, Shakespeare, Seifert atď.). Píšem o nej preto, aby nezapadla. Je taká krehká a skromná a pritom neprehliadnuteľná!
Citácie:
SKÁCEL, Jan. Smuténka. 3. vyd. Praha : Vyšehrad, 2018. 56 s. (verše, sv. 27). ISBN 978-80-7601-032-1
