John Stagg - Upír

„Čo ste, pane, taký bledý?

   Kamže z líc sa červeň skryla?

Čo mi najdrahšieho biedi?

   Herman, vrav, som tvoja milá!

Prečo počas nočných hodín

   Zo spánku tak smutno stenáš?

Sťaby ťažký žiaľ ťa moril,

   Úzkosť príliš veľká pre nás.

Čo ti hruď i srdce pantá?

   Ak ti dobre padne, ó, vrav!

Ja, Gertrúda, počúvam ťa.

   Ak nie, žiaľu budem dobrá.

Kvitli líca, dnes už bledé,

   Mužnou krásou jagali sa.

Trudne kalné oči v biede,

   Dávno svit z nich ktosi vysal.

Povedz, prečo o polnoci

   Smutne lapáš sypký nádych,

 Ako by ťa niekto mocný

   Cestou k smrti odprevadil?

V nepokojnom spánku stonáš,

   s kŕčmi nasleduje horor.

Herman! Povedz že mi, čo máš

   Za žiaľ, čo mal v srdci pôrod?“

„Ó, Gertrúda! Uznaj i ty,

   Ťažko priznám čudné stavy;

Divný, drsný osud cítim,

   Dlhšie už ho neutajím.“

Napriek mojej odolnosti 

   Tvrdý osud dal mi skazu.

Strašná nemoc chce ma v zlosti

   Do tichého hrobu nazuť.“

„Povedz, Herman, čo si slabý,

   Čo v tej tiesni bude s nami?

Ako sup ti život gniavi

   Hruď ti horkne zúfalstvami.

Isto bežný strach to nie je,

   Isto ani bežná hrôza.

Hovor, čo sa to tu deje,

   Rýchlo odľahne mi, ozaj!“

„Ó, Gertrúda, tieto stavy,

   Ó, Gertrúda, ťažko strávim.

Ako sup mi život gniavi

   Hruď mi horkne zúfalstvami.

Sisigmunda, kamaráta,

   Pred časom sa zriekol dychu;

Vyprevadil som ho, rata,

   Do smrteľných siení v tichu.

Smútil som a oplakal ho

   To som dlžil priateľovi,

Však zlé naspäť núkal zaňho

   Osud tvojmu Hermanovi.

Do chmúrneho hrobu za ním

   Mierim napriek ľudskej snahe

Žiadna moc ma nezachráni

   Na tej osudovej dráhe.

Bol môj dobrý priateľ, začas,

   Teraz, hnusák, ide po mne,

Jeho zlo už ku mne kráča,

   mučí moju dušu, zomrie...

V hlučnom spánku počas noci

   Smrteľníci ležia kľudne,-

Moja duša bez snov zočí

   Muky horšie Pekla, zhubné. 

Z bezútešnej hrobky vstáva,

   Smrtka, tá ho nezastaví,

Sisigmundov prízrak máva

   Pre mňa ležmo strašné stavy.

A tak v prestrojení ku mne

(očividne, nech ma zmätie,)

Líha tento goblin umne

Aby krv mi vysal pekne.

Zo žíl prameň žitia ťahá,

   ako z fontán srdca pije,

Ó, Gertrúda, žena drahá,

   Nevýslovne sa s tým žije.

Prejedený goblin vážne

   Po hostine krvou sýty,

Cez deň v hrobke zmizne a z nej

   Noc ho volá: „Poď si vypiť!“

Hrôzostrašne vždy sa vráti,

   Život zo žíl sŕka šiji,

Nepokoj ma v spánku vrtí

   V bolestivej agónii.

Už som celkom vyšťavený,

   Pri konci sú jeho hody,

Moju dušu bolesť mení,

   Zajtra skonám, musím odísť!

Však Gertrúda, žena drahá!

   Jedna vec ma bodá , hrká –

Mŕtvy budem život hľadať,

   Krv ti bude Herman sŕkať.

Keď chceš predísť strašnej moire,

   Sotva zomriem na svitaní,

Prepichni ma kolom, dobre?

   Nech sa smrti nevymaním.

Buď tu so mnou noci tejto,

   Prebdej v izbe svojej sama,

Starostlivo ukry svetlo,

   Kým ma čuješ dych môj zvládať.

Potom na vešpery ráči

   Tam v kláštore zaznieť zvonec,

Zahlaholí umieračik,

   S Hermanom už bude koniec.

Rozsvieť vtedy, práve vtedy,

   Lampy lúč a svetla roje,

Vystraš škriatka, nech je bledý,

   Nech ho vidíš, ktože to je.“

Nocou smútok nad Gertrúdou

Pri umierajúcom sedí

Nocou smúti nad osudom

toho, koho si tak cení.

Potom na vešpery ráčil

   Tam v kláštore zaznieť zvonec,

Zahlaholil umieračik,

   S Hermanom už nastal koniec!

A v tej chvíli spoza plášťa

   vytasila svetlo skryté;

Vystrašená hľadí až tak,

   Na ten Sisigmundov zlý tieň!

Chmáry bleskli zo zlých očí,

   Divo, strašne zrú sa z tváre;

Prekvapivo bez pomoci,

   Vystrašené pri tom žiare.

Čeľusť krvou mŕtvoly je

   zamazaná zas a znova,

ohavnosť sa neukryje,

  keď sa ľudskou krvou chová.

Zachmúrene prízrak zdúchol

   Skríkla – do mdlôb padla ladne.

Herman na posteli trúchlo

   Bledý bez života chladne.

Napozajtra podľa rady,

   (hnanej tejto veci stavom,)

Že sa treba hrozby zbaviť

   Hoci neskoro je, právom.

Chórus zlomil pečať dómu,

   V ňom Sisigmund odpočíva,

Stále teplý, svieži k tomu,

    Hľaďte, v tejto hrobke býva!

Celý pokropený krvou,

   Zrak červeňou pošpinený,

Ticho leží, nehne brvou,

   ako živý, bezo zmeny.

Do rovnakej krypty telo

Hermanovo oni dali,

Oba ostatky hneď smelo

Kolmi v hĺbke dobodali.

Nastal páru koniec pútí,

    Už nemôžu navracať sa,

Nemusia sa známi budiť,

   Z môr, veď ležia v kryptách, basta!

"Why looks my lord so deadly pale?

   Why fades the crimson from his cheek?

What can my dearest husband ail?

   Thy heartfelt cares, O Herman, speak!

"Why, at the silent hour of rest,

   Dost thou in sleep so sadly mourn?

Has tho' with heaviest grief oppress'd,

   Griefs too distressful to be borne.

"Why heaves thy breast? — why throbs thy heart?

   O speak! and if there be relief

Thy Gertrude solace shall impart,

   If not, at least shall share thy grief.

"Wan is that cheek, which once the bloom

   Of manly beauty sparkling shew'd;

Dim are those eyes, in pensive gloom,

   That late with keenest lustre glow'd.

"Say why, too, at the midnight hour,

   You sadly pant and tug for breath,

As if some supernat'ral pow'r

   Were pulling you away to death?

"Restless, tho' sleeping, still you groan,

   And with convulsive horror start;

O Herman! to thy wife make known

   That grief which preys upon thy heart."

"O Gertrude! how shall I relate

   Th' uncommon anguish that I feel;

Strange as severe is this my fate, —

   A fate I cannot long conceal.

"In spite of all my wonted strength,

   Stern destiny has seal'd my doom;

The dreadful malady at length

   Wil drag me to the silent tomb!"

"But say, my Herman, what's the cause

   Of this distress, and all thy care.

That, vulture-like, thy vitals gnaws,

   And galls thy bosom with despair?

"Sure this can be no common grief,

   Sure this can be no common pain?

Speak, if this world contain relief,

   That soon thy Gertrude shall obtain."

"O Gertrude, 'tis a horrid cause,

   O Gertrude, 'tis unusual care,

That, vulture-like, my vitals gnaws,

   And galls my bosom with despair.

"Young Sigismund, my once dear friend,

   But lately he resign'd his breath;

With others I did him attend

   Unto the silent house of death.

"For him I wept, for him I mourn'd,

   Paid all to friendship that was due;

But sadly friendship is return'd,

  Thy Herman he must follow too!

"Must follow to the gloomy grave,

   In spite of human art or skill;

No pow'r on earth my life can save,

   'Tis fate's unalterable will!

"Young Sigismund, my once dear friend,

   But now my persecutor foul,

Doth his malevolence extend

   E'en to the torture of my soul.

"By night, when, wrapt in soundest sleep,

   All mortals share a soft repose,

My soul doth dreadful vigils keep,

   More keen than which hell scarely knows.

"From the drear mansion of the tomb,

   From the low regions of the dead,

The ghost of Sigismund doth roam,

   And dreadful haunts me in my bed!

"There, vested in infernal guise,

   (By means to me not understood,)

Close to my side the goblin lies,

   And drinks away my vital blood!

"Sucks from my veins the streaming life,

   And drains the fountain of my heart!

O Gertrude, Gertrude! dearest wife!

   Unutterable is my smart.

"When surfeited, the goblin dire,

   With banqueting by suckled gore,

Will to his sepulchre retire,

   Till night invites him forth once more.

"Then will he dreadfully return,

   And from my veins life's juices drain;

Whilst, slumb'ring, I with anguish mourn,

   And toss with agonizing pain!

"Already I'm exhausted, spent;

   His carnival is nearly o'er,

My soul with agony is rent,

   To-morrow I shall be no more!

"But, O my Gertrude! dearest wife!

   The keenest pangs hath last remain'd—

When dead, I too shall seek thy life,

   Thy blood by Herman shall be drain'd!

"But to avoid this horrid fate,

   Soon as I'm dead and laid in earth,

Drive thro' my corpse a jav'lin straight; —

   This shall prevent my coming forth.

"O watch with me, this last sad night,

   Watch in your chamber here alone,

But carefully conceal the light

   Until you hear my parting groan.

"Then at what time the vesper-bell

   Of yonder convent shall be toll'd,

That peal shall ring my passing knell,

   And Herman's body shall be cold!

"Then, and just then, thy lamp make bare,

   The starting ray, the bursting light,

Shall from my side the goblin scare,

   And shew him visible to sight!"

The live-long night poor Gertrude sate,

   Watch'd by her sleeping, dying lord;

The live-long night she mourn'd his fate,

   The object whom her soul ador'd.

Then at what time the vesper-bell

   Of yonder convent sadly toll'd,

The, then was peal'd his passing knell,

   The hapless Herman he was cold!

Just at that moment Gertrude drew

   From 'neath her cloak the hidden light;

When, dreadful! she beheld in view

   The shade of Sigismund! — sad sight!

Indignant roll'd his ireful eyes,

   That gleam'd with wild horrific stare;

And fix'd a moment with surprise,

   Beheld aghast th' enlight'ning glare.

His jaws cadaverous were besmear'd

   With clott'd carnage o'er and o'er,

And all his horrid whole appear'd

   Distent, and fill'd with human gore!

With hideous scowl the spectre fled;

   She shriek'd aloud; — then swoon'd away!

The hapless Herman in his bed,

   All pale, a lifeless body lay!

Next day in council 'twas decree,

   (Urg'd at the instance of the state,)

That shudd'ring nature should be freed

   From pests like these ere 'twas too late.

The choir then burst the fun'ral dome

   Where Sigismund was lately laid,

And found him, tho' within the tomb,

   Still warm as life, and undecay'd.

With blood his visage was distain'd,

   Ensanguin'd were his frightful eyes,

Each sign of former life remain'd,

   Save that all motionless he lies.

The corpse of Herman they contrive

   To the same sepulchre to take,

And thro' both carcases they drive,

   Deep in the earth, a sharpen'd stake!

By this was finish'd their career,

   Thro' this no longer they can roam;

From them their friends have nought to fear,

   Both quiet keep the slumb'ring tomb.