Rovno sa priznávam, že mám tú česť autora poznať osobne a považujem ho za jedného z najlepších sprostredkovateľov poézie v oblasti medzi Kútmi a Čiernou nad Tisou. Málokoho texty majú v sebe toľko pozitívnej energie, vtipu, nadhľadu a múdrosti. Aby to nevyzeralo, že mu robím dohadzovača pre nejakú bohatú nevestu, dodávam, že je úplne jedno, či sa on sám takto ako osoba vníma. Nie som tu preto, aby som sa verejne pchal do nevhodných otvorov, zaujíma ma literatúra.
Učiním objektivite zadosť a uvediem niekoľko strohých faktov z marketingového medailónika na zadnej strane knihy. Benjamín Škreko žije v Trnave a študoval to isté čo ja. Knihovedu. To sa tam takto nepíše, ale prečo sa nepochváliť, že máme čosi spoločné. Má na rováši prácu v Roháčovi a vydal niekoľko kníh. Telekomunikačný gigant mu v roku 2002 udelil cenu za poviedku roka. Netuším, či preto odvtedy telefonuje zadarmo do všetkých sietí, čo je podružné. Autorsky píše všeličo, od rozhlasových a divadelných diel cez poviedky, humoresky, epigramy, aforizmy až po básne. Kníh vydal viacero, ale táto tu je prvou, ktorú od neho mám vo svojej knižnici. Prečo? Preto! Ako (zrejme) vraví víťazka prvého kola prezidentských volieb – Niekde začať treba.
Kam z kanapy obsahuje šesťdesiattri básní rozdelených do dvoch častí – Zákaz klopať a Môžeš kričať. Pokiaľ sa nazdávate, že toto posolstvo má váhu, sám autor vás vyvedie z omylu. Ak sa ním niekto riadi, napríklad nezaklope, ale zazvoní, dostane sa mu odmietnutia:
Niekto zvoním
Niekto som zazvonil.
Utriem si ruky do zástery,
Idem k dverám, pýtam sa:
„Kto som?“
„Dobrý deň. Ja som vy. Nemali by ste
chvíľu času? Chcel by som sa s vami
porozprávať.“
Prikladám oko k priezoru
a hľadím si do oka na druhej strane.
„Prepáčte, príďte inokedy.
Práve som niekam odišiel.“
„Čo sa dá robiť,“ poviem. „Tak ja teda
skúsim.“
Ráno som nalepil
na tabuľu pri schránkach
oznámenie.
„Oznámenie.
Prosím susedov,
aby aj cez deň
zamykali vchod.
Potulujú sa tu
všelijaké
individuality.“
„Preto je dobré
nosiť pri sebe
žltý sprej,“
ozval som sa za sebou.
„Vidíte,“ povedal som.
Večer som si zohrial týždňovú kapustu.
Týždňová kapusta má výhodu,
že sa ani v miernej zime nepokazí.
Aj ja som mierny,
a predsa mi došlo zle.
Asi od toho laku,
čo som si od toho ľaku
nastriekal na úteku
do okamihu.
Niekto som zazvonil.
Prstovou abecedou
privolávam oknom hliadku.
Dúfam, že som sa nepočul.
Človek už nemôže variť
ani sám sebe.
Sebecky dodávam, že lepšiu báseň som dlho nečítal. Vtipný vzťah samého k sebe vyvoláva úsmev na tvári, pritom je to vlastne horor! Ako utiecť vlastnému ja? Mimochodom, Únia za uvedenie schizofrénie do hlavy každej rozumnej bytosti, čo vylučuje politikov, voličov i nevoličov (preto ste o nej ešte nepočuli, nemá koho osloviť), si z nej možno spraví manifest.
Básne v knihe majú všetko to, čo sa dnes od textu s presahom vyžaduje. Ak treba rým, tak je funkčný a pohybuje sa v cenových reláciách mimo priemernú mzdu. Väčšinou však ide o voľný verš, pričom voľnosť je leitmotívom celej zbierky. Ešte aj pietny záver je hravý, takí Sumeri by hneď mali chuť niekoho zakopať a vytesať mu zodpovedajúce množstvo klinov do skaly:
Epitaf
Túžby sú ako husle, telo starý futrál.
V javoroch vietor cvičí rekviem.
Kým smrtka povie, aby som už ubral,
posledné struny ešte prepijem.
Kniha je slušivo zaobalená, fotografia na obale je správne minimalistická, a predsa veľavravná. Aká to slasť po všetkých tých „fotošopových“ gýčových postavičkách obklopených umelohmotnou kvetenou! Miroslav Huptych dodal svojimi fotografiami nerušivé pozadie. Škreko je navyše básnik, ktorý nemusí nikomu nič dokazovať, nuž si môže dovoliť na predpísanom počte strán oželieť niektorý zo svojich výtvorov a dať knihe obsah. Nielen významový, ale i knižný.
Je tiež turisticky založený spisovateľ. Inými slovami, ide s dobou. Aj preto sa s jeho poéziou stretnete hoci na facebooku (no a čo, že mladí z neho zutekali a stal sa doménou dospelých). Pokiaľ trpíte oprávneným pocitom, že poézia zo sociálnych sietí je fuj, balast, hlušina, obdoba Vyvolených, Farmy, parlamentu alebo posudku školiteľov rigoróznych plagiátov, spomeňte si na výrok – každé pravidlo má svoje výnimky. Pre istotu opakujem – Kam z kanapy je výnimka a výnimočné poetické dielko!
Ako včera
nechcel by som žiť
keď som ešte nežil
a ani ty si
ešte nežila
kto by mi zaručil
že sa narodíš
kým umriem
možno by som ťa
nikdy nepoznal
a nikdy nepocítil
ten nekonečne
sladká bôľ
ako včera
keď si ma
nechala
Knihu má na svedomí vydavateľstvo Pars Artem. Na svojich obchodných stránkach sa charakterizuje takto:
„Pars Artem vzniklo v roku 2016 ako podnet na expanziu literatúry na sociálnych sieťach. Jeho cieľom je zachytávať a knižne publikovať to najlepšie, čo na sociálnych sieťach vzniklo.“
Chválitebný počin, obzvlášť, ak uvážim, že internetové prostredie je najlepším dôkazom toho, že naučiť sa v škole čítať a písať z človeka spisovateľa nerobí. Prípadne utvrdzuje krikľúňov po reforme školstva, že treba vyvolávať paniku, aby sa úroveň absolventov ľubovoľného stupňa vzdelávacieho systému neprepadávala pod historické minimá.
Je to ako s tým paradoxom ľudského vnímania. Vezmite si šťastnú lásku až za hrob. Ani nemusíte robiť anketu, aby ste zistili, že ľudia z nejakého dôvodu považujú za odborníkov na celoživotné partnerské spolunažívanie tých, čo to nezažili, prípadne sa (väčšinový prípad) sklamali a svoje frustrácie vydávajú za autentické umenie. Ba čo viac! Za dokázaný fakt. Neviem ako vy, ale ja sa radšej učím od úspešných. A viete čo? Kam z kanapy je vynikajúci študijný materiál!
P. S. Knižôčku dostať, samozrejme, vo všetkých dobrých kníhkupectvách, prípadne priamo od vydavateľstva Pars Artem.
Bibliografický odkaz:
Benjamín Škreko: Kam z kanapy. Bratislava : Pars Artem, 2018. 93 s. ISBN 978-80-89939-04-6
