Počas svojho krátkeho života napomohla prechodu romantizmu do Viktoriánskej éry a ovplyvnila nielen Alfreda Tennysona, ale aj Ameriku. Sám Edgar Allan Poe ju považoval za geniálnu. Napriek pomerne rozsiahlej tvorbe nežila dlho. Našli ju mŕtvu po požití kyanovodíka a chvíľku sa špekulovalo, či ju niekto neotrávil.
V našich končinách je, pokiaľ viem, prakticky neznáma. Z pohľadu tvorby o kraji jazerných básnikov – Lake District – je zaujímavá nerýmovaná dumka o jazere zvanom Coniston Water pri dedinke Coniston, ktorú som preložil z originálu:
Coniston Water
Thou lone and lovely water, would I were
A dweller by thy deepest solitude!
How weary am I of my present life,
Its falsehoods, and its fantasies – its noise,
And the unkindly hurry of the crowd,
‘Mid whom my days are numbered! I would watch
The tremulous vibration of the rays
The moon sends down to kiss thy quiet waves;
And when they died, wish I could die like them,
Melting upon the still and silvery air:
Or when the autumn scatters the wan leaves
Like ghosts, I’d meditate above their fall,
And say: “So perish all our earthly hopes.”
So is the heart left desolate and bare,
And on us falls the shadow of the tomb,
Before we rest within it –
Pri preklade som zavrhol tradičné krútenie slov do úhľadných veršov a nechal som priechod pocitom, ktoré kĺžu výpoveďou. Je možné, že svoj výtvor ešte prehodnotím, ale aktuálne môj preklad vyzerá takto:
Conistonské jazero
Ty, osamelá a milovaná voda, kiež by som bola
nositeľkou tvojej najhlbšej samoty!
Ako som len znavená súčasným životom,
jeho falošnosťou, jeho fantáziami – jeho hlukom
a nepríjemným zhonom davu.
V ňom moje dni sú zrátané! Pozerala by som sa
na chvejúce sa vibrácie lúčov
ktoré posiela mesiac bozkať tvoje tiché vlny;
a až zomrú, chcem skonať ako ony,
roztopená v tichom striebornom vzduchu:
Alebo keď jeseň stŕha bledé listy
sťa duchov, dumám nad ich pádom
a vravím: „Tak miznú naše pozemské nádeje.“
Kým srdce je zničené a obnažené,
dopadá na nás tieň hrobky,
než v nej spočinieme...
