Mary Tighe – Ľalia

The Lily

Ľalia

How wither'd, perish'd, seems the form
Of yon obscure unsightly root!
Yet from the blight of wintry storm
It hides secure the precious fruit.

The careless eye can find no grace,
No beauty in the scaly folds,
Nor see within the dark embrace
What latent loveliness it holds.

Yet in that bulb, those sapless scales
The lily wraps her silver vest,
Till vernal suns and vernal gales
Shall kiss once more her fragrant breast.

Yes, hide beneath the mould'ring heap,
The undelighting slighted thing;
There in the cold earth buried deep,
In silence let it wait the spring.

Oh! many a stormy night shall close
In gloom upon the barren earth,
While still in undisturb'd repose,
Uninjur'd lies the future birth.

And ignorance, with sceptic eye,
Hope's patient smile shall wond'ring view;
Or mock her fond credulity,
As her soft tears the spot bedew;

Sweet smile of hope, delicious tear,
The sun, the show'r indeed shall come
The promised verdant shoot appear,
And nature bid her blossoms bloom.

And thou, O virgin queen of spring,
Shalt from thy dark and lowly bed,
Bursting thy green sheath's silken string,
Unveil thy charms, and perfume shed;

Unfold thy robes of purest white,
Unsullied from their darksome grave,
And thy soft petals' flow'ry light,
In the mild breeze unfett'd wave.

So faith shall seek the lowly dust,
Where humble sorrow loves to lie,
And bid her thus her hopes intrust,
And watch with patient, cheerful eye;

And bear the long, cold, wintry night,
And bear her own degraded doom,
And wait till heav'n's reviving light,
Eternal spring! shall burst the gloom.

Jak mŕtvy a tiež zvädnutý

ten mrzký koreň javí sa!

Však pred búrkou a uschnutím

plod vzácny v ňom sa ukrýva.

Povrchné oko nezazrie

v ohavnej spleti pôvaby,

či skrytú krásu, veru nie,

tú temná náruč zahalí.

A predsa suchá cibuľka

ľalie klenot ukrýva,

kým jarné slnko, víchrica

voňavej hrudi pusu dá.

Hej, v kope plesní schovaj sa,

opovrhnutá tmavá vec;

tam v zemi pochovaná snáď

jar v tichu isto vyčkáš, vedz.

Ó, búrne noci vnikali

do šera pustej zeminy,

kým z nerušenej nirvány

zrod svoj ľah zmení na činy.

Neznalosť v oku skeptickom

zazerá čudne na nádej;

škľabí sa na dôverčivosť,

kým jemné slzy rosia zem;

Nádej sa smeje, slzí chuť,

raz svitne slnko dáždiku,

dá flóra kvetom rozkvitnúť,

vyženie zasľúbený puk.

Ó, panna, jari kráľovná,

s pokorou z hlbín lôžka vstaň,

z cibuľky hneď sa narovnaj,

lej vôňu, pôvab odhaľ nám;

A rozviň snehobiely šat,

nepoškvrnil ho temný hrob,

lupene nechaj voľne viať

vo vánku, jemne, žiarivo.

Prach skromný vierou vyhľadaj,

s pokorou v láske smútok dlie,

nádeje zverí jej a hľa,

zrie veselo a zmierene;

noc znášaj dlhú, studenú

a tiež svoj osudový svár

a čakaj žiaru nebeskú,

temnotou vzplanie Večná jar!