V rámci akcie Jarné Jazzáky 2024 sa nám predstavil americký gitarista Mike Stern so svojou hviezdnou skupinou v zložení Hadrien Feraud (basa), Bob Franceschini (saxofón), Dennis Chambers (bicie) a Leni Stern (n’goni, gitara, spev). Každý z menovaných hudobníkov spolupracoval s najväčšími z najväčších jazzových velikánov, každý z nich svoj nástroj nielen majstrovsky ovláda, ale aj cíti.
O pol siedmej som sa aj s bratom ocitol na balkóne priestorov MMC, pričom ma prekvapilo, že sála bola prakticky prázdna a ani vonku nepostávali práve davy. Našťastie šlo o klamlivý pocit, napokon bolo plno. Krátko po siedmej sa úvodným slovom prezentoval Peter Lipa, nechal si vytlieskať nový „merch“, tričko Jazzákov a predstavil mladú náladovú kapelu O.B.C. (Ostblock Cooperative). Medzinárodné trio študentov z jazzovej akadémie v rakúskom Gratzi v zložení Gregor Špener (bicie), Kajetan Kamenjaševic (basa) a Benjamin Foris (klávesy) odohrala troška monotónny polhodinový set. Dôraz na smooth a groove sa mi rýchlo zunoval, ale chalani vedia a miestami sa pozabudli a zahrali aj nejaké tie dynamicky vypäté pasáže, takže fajn.
O štvrť na deväť nastúpil Mike Stern so svojim Bandom a to bola iná káva. Vlastne bolo jedno, či šlo o pokojnú alebo divokú skladbu, všetci hudobníci predvádzali rýchlosť svojich prstov. Najmä basgitarista bol neskutočný, akurát som mal pocit, že by občas mohol svoje rýchle behy po hmatníku okoreniť aj nejakým tým melodickým tmelom. Tak, ako to robil Mike Stern. Začiatok bol pokojný, Sternova žena Leni odspievala Like A Thief, potom nasledovala dlhočizná predvádzačka všetkých hudobníkov Out Of The Blue. Kým skončila, polhodina z predstavenia bola fuč! Priznávam, jeden z hlavných dôvodov, prečo som na koncert šiel, bola prítomnosť Chambersa. Chcel som tohto fenomenálneho bubeníka vidieť hrať na vlastné oči. Nesklamal ma. Síce nemal nejaké dlhé sólo, len pár kratších vstupov, ale keďže je to jeden z tých hráčov, ktorý dokážu sólovať aj počas sprevádzania, prišiel som si na svoje. Ja vlastne netuším, prečo slovenskí bubeníci týmto spôsobom prakticky nebubnujú. Akoby napodobňovanie metronómu znamenalo, že je to „hra“ na biciu súpravu... Ozaj, v skladbe Slow Change Chambersovi v záverečnom rozkokošení vypadla palička, a tak som spokojne konštatoval, že aspoň niečo máme spoločné!
Tým sa skončilo predstavovanie skladieb, keďže Sternovu tvorbu napočúvanú nemám, mám doma len album We Want Miles od Milesa Davisa. Jazz chipkám len ako spestrenie mojich rockových preferencií, a tak nasledujúce tri skladby nepomenujem. Prepletanie improvizácií basy a gitary, „vajajákanie“ do mikrofónu, virtuózne predvádzačky, bola to skrátka jazda, pohoda, krása. Záverečný kúsok, pocta Hendrixovi, skladba Red House bola tiež skvelá, zaujímavé počuť komplikované prevedenie bluesovej dvanástky.
Samozrejme, vytlieskali sme si prídavok, svižnú skladbu s obligátnymi sólovými exhibíciami všetkých zúčastnených.
Peter Lipa na záver prezradil, akí headlineri ovládnu októbrové jazzáky a mohli sme ísť domov. Kto nebol, môže ľutovať.
