Milí čitatelia, toto nie je recenzia. Je to moje skromné zamyslenie sa nad prekladaním básní svetových básnikov a ich dopadom na naše životy.
Zabudnite na plošné zhodnotenie, že poézia, tobôž prekladová, nemá na majoritu Slovákov žiaden vplyv. Má, ale zhubný. Štúrovcov si berú do huby falošní vlastenci, kuchtia z nich pseudonárodné menu zmaru a panslavistických blúznení. O tom však hovoriť nebudem. Mne ide o tých jedincov, pre ktorých je poézia neoddeliteľnou súčasťou života. Bez nej by neboli. Inými slovami, budem hovoriť o sebe!
Milujem poéziu, vstrebával som ju cez Hevierove knižky a básničky Márie Rázusovej-Martákovej odmalička, ešte aj predtým, ako ma dedo v štyroch rokoch naučil čítať. A potom už nebolo cesty späť. Prvé básne som sa pokúsil skladať už v prvom ročníku na základnej škole a v tejto záľube si hoviem dodnes. Niekedy na strednej škole som popri bubnovaní začal aj tvoriť texty k hudbe, slovenské i anglické. Aj to ešte občas robím. Logicky, sem-tam som sa pokúsil aj niektoré texty preložiť. Z angličtiny. Moje lingvistické nadanie je niekde na úrovni leňochoda, som rád, že zvládnem obstojne angličtinu, na ďalší jazyk nemám kapacitu (vďaka za blízku češtinu), hoci som veľa rokov imitoval vstrebávanie nemeckého jazyka, akurát som ho lial do cedníka, nuž mi z neho v pamäti veľa neostalo.
A preto som svoje prekladateľské ambície nijako neživil. V podstate som žiadne nemal. Lenže môj záujem o romantickú poéziu z 19. storočia ma priviedol (už dávno) k Jazerným básnikom. William Wordsworth, Samuel Coleridge a Robert Southey, vychádzajú málo a ešte menej sú k dispozícii na pultoch našich kníhkupectiev. Začal som pátrať a ono tá jazerná škola núkala podstatne väčšie množstvo autorov a autoriek. Akurát si od nich v češtine alebo slovenčine neprečítate nič. Nikto ich neprekladal, nikomu nechýbali. Čakanie na Godota je možno zábavná činnosť, ja som sa však rozhodol nečakať a ísť mu naproti. A tak som niekedy v lete 2022 nabral odvahu, odhodlanie a potrebnú dávku sebavedomia a vrhol som sa na preklad Johna Stagga, Letitie Elizabeth Landon, Felicie Hemans, Catherine Gilpin, Isabelly Lickbarrow, Edwarda Quillinana, Johna Wilsona, Edmunda Leeho, Sary Coleridge, Hartleyho Coleridgea... A ešte ma čakajú Susanna Blamire, Robert Anderson, Dorothy Wordsworth, William Dickinson a John Richardson. Pravda, aj trio Wordsworth, Coleridge a Southey má pre mňa nachystaného ešte veľa z toho, čo sa chystám preložiť. Keďže angličtina z prelomu 18. a 19. storočia je pre mňa pomerne veľkou výzvou, ide mi to pomaly. Aby som si oddýchol, preložil som sem-tam aj čosi iné (napr. Lorda Byrona alebo Oscara Wildea). A keď som sa dostal do krízy, obrátil som sa do súčasnosti.
Doireann Ní Ghríofa je mladá írska poetka, ktorej básnická zbierka To Star The Dark (2021) ma uhranula. A tak som si povedal, že ju predstavím slovenskému publiku. Chcel by som ju tento rok preložiť celú, ešte mi ostáva asi šesť básní, tak hádam cez sviatky sa mi to podarí dokončiť...
Ale dosť bolo o mojej nemotornej maličkosti! Poďme sa pozrieť na prekladateľského Behemota, básnika a prekladateľa Milana Richtera. Narodil sa v roku 1948 v Bratislave a dodnes je prekladateľsky aktívny. Má na konte množstvo cien, nejeden bozkávač výložiek mu môže iba závidieť. V rokoch 1993-1995 viedol Slovenské veľvyslanectvo v Nórsku, ale predovšetkým, preložil okolo 65 kníh a 13 divadelných hier. Je takým Johnom Mayallom slovenskej prekladateľskej činnosti. A tak, ako Mayall, otec britského blues, spopularizoval v 60. rokoch bluesovú muziku vo Veľkej Británii, tak aj Milan Richter spopularizoval škandinávsku poéziu 20. storočia u nás.
Od Milana Richtera sa mi do svojej domácej knižnice podarilo zaradiť niekoľko prekladových kníh z jeho vydavateľstva Milanium. Jedinečnú publikáciu Otvorené brány v múre času - Antológia modernej izraelskej poézie (2019), prekladové zbierky Fúga smrti a iné básne (2023) od Paula Celana, I Died For Beauty – Pre krásu umrela som (2017) od Emily Dickensovej, Kvitne tak šialene (2010) od Knuta Ødegårda, Smrť milenky (2012) od Rainera Maria Rilkeho a Medzi allegrom a lamentom (2001) od Tomasa Tranströmera. Samozrejme, mám aj dve jeho básnické zbierky (Vo mne zbúraný chrám (2002), Storočie, kruté stoočie (2019)) a jednu rozsiahlu antológiu z jeho tvorby – Tajomstvá dokorán (2008). O jeho trilógii výberov z diela Milana Rúfusa Prameň, Studňa, Studnička ani nehovorím. Nemôžem teda predstierať, že je pre mňa neznámy úkaz. Napokon, tento rok mu dňa 27. septembra udelil Literárny fond Cenu Blahoslava Hečka za celoživotné dielo v kategórii umeecký preklad. Bol som tam osobne, nuž sme sa spoznali, cítil som sa ako vo V.I.P. na koncerte rockových hviezd. Má toho však na rováši omnoho viac. Až na výnimky sú jeho diela i počiny bežne nedostupné, a preto som uvítal možnosť nazrieť do jeho prekladateľskej tvorby aspoň prostredníctvom knihy, o ktorej bude teraz reč.
Pán Richter preložil desiatky autorov i autoriek, dvadsaťdva z nich predstavuje kniha nádhera a bolesť : Antológia básnických prekladov Milana Richtera od vydavateľstva Slovenského centra PEN z roka 2019. Knižka je to neforemná, mäkká, budí dojem krehkosti a zároveň odoláva umiestneniu v bežnej poličke v knižnici. Jej miesto je na kraji, aby nevytŕčala z davu. A viete čo? Aj tak vytŕča! Obsahom.
Erik Lindgren – IKAROS
Spomienky z labyrintu v ňom už usínajú.
Len jedna sa drží: ako stúpal vír výkrikov a zmätku,
až kým sa neodtrhol od zeme.
A ako všetky rokliny, čo vždy nariekali
za svojimi mostami v jeho hrudi,
sa pomaly zavierali ako viečka
a vtáky preleteli popri ňom ako tkáčske člnky či šípy
a nakoniec posledný škovránok, čo mu brnkol o ruku
a rútil sa k zemi ako spev.
Potom sa začal labyrint vetrov, so slepými býkmi,
s výkrikmi svetla, s príkrymi útesmi,
s dychom, ktorý mu spôsoboval závrat, ktorému dlho
a namáhavo sa učil čeliť,
kým zase mohol stúpať - jeho pohľad a jeho let.
Teraz už stúpa sám oblohou bez oblakov,
v bezvtáčom priestore za revu prúdových lietadiel...
stúpa k čoraz jasnejšiemu slnku,
čo čoraz väčšmi chladne, chradne,
stúpa v ústrety vlastnej mrznúcej krvi a miznúcemu vodopádu duší,
uväznený v svištiacom výťahu,
vzdušná bublina letiaca nahor k magneticky vábnej vidine hladiny:
placenta prerazená, priezračne blízko,
vo víre znamení, ktoré nesie príval, v zúrivom azúre,
múry sa rútia a neutlmiteľný výkrik z druhej strany:
Skutočnosť padla,
žiadna Skutočnosť sa nezrodila!
Máme tu ukážky z diel zosnulých velikánov narodených v 18. a 19. storočí (Johann Wolfgang Goethe, Emily Dickinsonová, Rainer Maria Rilke), ale najmä zástup škandinávskych moderných tvorcov, či už z Fínska (Edith Södergran), zo Švédska (nositeľ Nobelovej ceny Harry Martinson, Artur Lundkvist, Erik Lindegren, Östen Sjöstrand, Kjell Espmark, nositeľ Nobelovej ceny Tomas Tranströmer), z Dánska (Maria Wineová, Klaus Rifbjerg, Pia Tafdrupová) a z Nórska (Knut Ødegård).
To však nie je všetko. Nechýbajú významní americkí poeti a poetka (Allen Ginsberg, Lawrence Ferlinghetti, Denise Levertovová), nemecky píšuci autori (Paul Celan, Ernst Jandl, Wulf Kirsten, Volker Braun) a izraelský básnik Tuvia Rübner.
Lawrence Ferlinghetti – Ľutujte národ
ktorý je stádom oviec,
ktorého pastieri zviedli z pravej cesty.
Ľutujte národ, ktorého lídri sú klamári,
ktorého mudrcov umlčali
a ktorého náboženskí fanatici
strašia na rozhlasových vlnách.
Ľutujte národ, čo vie zvýšiť hlas
iba na chválu dobyvateľov, národ, ktorý
nadšene volá na slávu tyranovi, národ, ktorý
sa chystá vládnuť svetu násilím, mučením.
Ľutujte národ, čo nepozná iný jazyk, iba svoj vlastný,
a žiadnu inú kultúru, iba svoju vlastnú.
Ľutujte národ, ktorého dych sú peniaze
a spánok spánkom dobre živených.
Ľutujte národ - ó, ľutujte ľudí, čo dovolia,
aby ich práva zhrdzaveli
a vlny mora spláchli ich slobody.
Vlasť moja, sladká zem,
sotva ti rozumiem.
Fascinujúce je, že Richter sa s väčšinou z nich poznal osobne, ba dokonca sa s mnohými i priatelil. To je ďalšia dimenzia, ktorá definuje vzťah prekladateľa k prekladanému. Napokon, v knihe je uverejnených zopár Richterových básní venovaných prítomným autorom a autorkám. A celkový obraz dokresľujú aj doslovy z kníh, ktoré vydalo vydavateľstvo MilaniuM. Dostávame tak nielen preklady diel, ale najmä človečí obraz kultúrneho človeka v obkolesení umelcov, umelkýň, poézie a ľudskosti.
A tým sa dostávam k avizovanému zamysleniu, načo sú nám umelecké preklady poézie. Opomeniem teraz väčší výber textov na Hviezdoslavov Kubín (Ernst Jandl bol nedávno v kurze) a obligátny výrok o rozširovaní čitateľských obzorov. Tým najväčším prínosom je pre mňa osobne inšpirácia. Poznanie, že nie sme vo svete sami, že niektoré pocity, ktoré nevieme vyjadriť, niekto predsa len dokázal odieť do slov. Že poézia nestarne a už vôbec ju netreba zakonzervovať a vystavovať v nedostupných priestoroch pre vyvolených. Že univerzálne témy ako láska, bolesť, smrť, nádej a zmar kvitnú v každej dobe a aj dávna poézia má stále čo povedať. A že je jej na svete prekvapivo veľa. Stále je čo prekladať, dokonca i z hlbín minulosti. Navyše, poézia mi dokáže pomôcť prekonať nástrahy žitia. Keď sa cítim zle, sú to slová z básní, ktoré majú moc pomôcť, obzvlášť, keď nemáte poruke objatie blízkej osoby. Neprekladať znamená ostať hluchonemým, do seba zahľadeným malomocným človiečikom. Čím viac poézie si do života púšťame, tým menej sme krpatí. Nehovoriac o tom, že slovenská literatúra má všetko to, čo svetová. Každý trend sem napokon dorazil s oneskorením a inšpiroval našich velikánov. To je národovectvo, vziať si dobrý príklad z okolia a dokázať, že aj u nás má svoju podobu, svoj zmysel a význam. A pre mňa má ešte jeden rozmer. Čítaním vynikajúcich prekladov sa učím zlepšovať tie svoje.
Patetické okienko je na konci. Milan Richter k tejto inšpirácii prispel za polstoročie veľkým dielom. Mnohých autorov som nepoznal, o niektorých iba tušil. A som si istý, že je to aj prípad väčšiny z vás. Nuž, neváhajte a skúste sa začítať do nádhery a bolesti prekladovej poézie z tejto antológie. Nie je ľahká, ale ak vytrváte, ak do nej preniknete, odmení vás spôsobom, ktorý je neopísateľný. Alebo žeby predsa?
Ukážky sú citované z knihy:
nádhera a bolesť : Antológia básnických prekladov Milana Richtera. Bratislava : Slovenské centrum PEN, 2019. 213 s. ISBN 978-80-973077-5-2
