Pars Artem je vydavateľstvo zamerané na vydávanie internetových autorov. Minulý rok vydalo hneď niekoľko poetických kníh a prakticky v každej som si našiel minimálne jednu báseň, jeden dôvod, pre ktorý sa tie knihy oplatia zaradiť do životného priestoru čitateľa. Pretože s poéziou sa žije, tá sa nepúšťa ako rádio, aby sa v kulise nenachádzalo zbytočné ticho. Raz čítať báseň je viac ako tisíckrát o nej počuť. A preto sem uvediem z každej knihy jednu, takú, z ktorej som bol paf.
Benjamín Škreko – Niekto zvoním
Niekto som zazvonil.
Utriem si ruky do zástery,
Idem k dverám, pýtam sa:
„Kto som?“
„Dobrý deň. Ja som vy. Nemali by ste
chvíľu času? Chcel by som sa s vami
porozprávať.“
Prikladám oko k priezoru
a hľadím si do oka na druhej strane.
„Prepáčte, príďte inokedy.
Práve som niekam odišiel.“
„Čo sa dá robiť,“ poviem. „Tak ja teda
skúsim.“
Ráno som nalepil
na tabuľu pri schránkach
oznámenie.
„Oznámenie.
Prosím susedov,
aby aj cez deň
zamykali vchod.
Potulujú sa tu
všelijaké
individuality.“
„Preto je dobré
nosiť pri sebe
žltý sprej,“
ozval som sa za sebou.
„Vidíte,“ povedal som.
Večer som si zohrial týždňovú kapustu.
Týždňová kapusta má výhodu,
že sa ani v miernej zime nepokazí.
Aj ja som mierny,
a predsa mi došlo zle.
Asi od toho laku,
čo som si od toho ľaku
nastriekal na úteku
do okamihu.
Niekto som zazvonil.
Prstovou abecedou
privolávam oknom hliadku.
Dúfam, že som sa nepočul.
Človek už nemôže variť
ani sám sebe.
(Benjamín Škreko: Kam z kanapy. Bratislava : Pars Artem, 2018. 93 s. ISBN 978-80-89939-04-6)
* * *
Zuzana Kuglerová – Moldavskí básnici
Písali inak ako my.
Jednoducho a priamo.
Nevešali sa avantgarde na krk.
Nevzývali postmodernu.
Ich slová boli revolverom,
Namiereným proti systému.
Moldavskí básnici.
Jedného zastrelili,
Druhému zohavili tvár,
Veď kyselina je v týchto krajoch
Bežnou formou varovania,
O čo si utierať ústa a o čo nie.
Tretí mi rozprával o rokoch
Prežitých v gulagu
Za zopár protikomunistických básní.
Keď som ho počúvala,
Hanbila som sa za to,
Že som napísala len tri zbierky o láske.
Teraz už viem, že v nich chýbal čas,
Ktorý vešal
Sny našich dedov
Na klince v jáchymovských baniach,
Chýbali v nich aj exekučné príkazy,
Cigánske osady,
Deti, čo kradli na príkaz rodičov,
Žobráci pred obchodnými centrami.
Už nechcem písať básne o mŕtvych láskach.
Sú príliš slabá náplasť
Na rany.
(Zuzana Kuglerová: Zakázaná záhrada. Bratislava : Pars Artem, 2018. 175 s. ISBN 978-80-89939-09-1)
* * *
Ráchel Noa – Moje deti
Chcem byť so svojimi deťmi doma,
milujem ich a nenávidím nemocnice.
Bože, každý deň sa modlím,
aby si ma nechal s nimi,
potrebujú narýchlo uvarené párky,
vzdušné zámky a rozhrešenia.
Chcem byť s nimi
viac ako s tebou.
Doma.
Niekedy si tam býval s nami,
nosil nám ryby a sliepky z práce,
vetral vánkom popraskané rámy okien,
vyháňal myši z komína
a nebo bolo radostné
rozjasnené svetielko na oblohe...
A zrazu nefér ultimáta?
Alebo ty,
alebo oni?
Vyberám si ich!
Moje deti.
Nič od nich nečakám...
Len ich milujem
s každým ich potknutím
o anjelské krídla...
Tak prečo potrebuješ
ďalší dôkaz
o mojej láske k tebe?
(Ráchel Noa: Havran v kávomate. Bratislava : Pars Artem, 2018. 175 s. ISBN 978-80-89939-05-3)
* * *
Bea Hric Swelunka – Chcem poliať
Chcem poliať
zažltnuté rána,
stratili sa vo víre
vysušených dní,
možno sú pripravené
znova zakvitnúť.
(Bea Hric Swelunka: Ne(z)vratná spoveď. Bratislava : Pars Artem, 2018. 92 s. ISBN 978-80-89939-03-9)
Všetky knihy sú aktuálne dostupné aj v kníhkupectvách, takže ak sa vám uvedené verše zapáčili, viete, kde nájdete ďalšie.
