„V Kitháji za dob deváté dynastie žili tisíce básníků, ale z nich vynikali pouze dva.“ (str. 306)
Akokoľvek je Kay uznávaný autor fantasy literatúry, ktorá sa vyžíva v orientálnych reáliách, nikdy som od neho nič nečítal, a preto je táto knižka mojou premiérou. Aspoň Vás neunudím porovnávaniami jeho tvorby, typickým neduhom mudrujúcich vševedkov. Kniha sa odohráva v starej Číne, akurát sa autor snaží nič nepomenovať našimi svetskými názvami, aby mohol popúšťať uzdu svojej fantázie. Nadprirodzeno je tu, len aby sa nepovedalo, však je to tvorca žánru fantasy, všakže. V kdejakej historickej dobrodružnej tvorbe je však mágie viac než tu.
O čom to je? Jeden chlapík dva roky pochováva mŕtvych na bojisku, za čo si vyslúži uznanie oboch znepriatelených strán, takže dostane od „nepriateľskej“ princeznej neskutočnú odmenu – dvestopäťdesiat sardských koní. A nechá ho, nech si to doma vysvetľuje, ako chce. Hlavný hrdina sa tak musí vrátiť do civilizácie a v záplave bezradnosti riešiť svoje prežitie vo svete, ktorý ho považuje za hrozbu. Aby bolo jasné, už vlastníctvo jedného takého koňa je považované za nevýslovné bohatstvo. Nečudo, že politická hra sa môže začať a koniec veští priam vojnu.
Kay sa vyžíva v čínskej filozofii a tiež v poézii, takže je kniha plná úvah, obrazov, opisov... Skrátka, jej tempo je pomalšie ako ochota Európskej únie riešiť problémy na Ukrajine. Zabudnite na brak typu Dan Brown, kde sa na sto stranách odohrá päťdesiat kapitol a hlavný hrdina v nich prejde cez malú miestnosť a zavrie za sebou dvere. To všetko v tempe zlodejov zdrhajúcich z miesta činu. Akcia sa zjavuje minimálne a vlastne vôbec nechýba.
Autor dokáže aj na krátkom priestore vtlačenom do siahodlhých opisov a duševných pochodov vtesnať bohatú životnú skúsenosť. Napríklad sa pár vetami zmieni, že mier medzi dvomi ríšami si vojaci z opozičných pevností krátia novou vojnou. Predbiehajú sa, kto viac pomôže tomu chudákovi, čo pochováva mŕtvych. Jedni mu posekajú drevo, druhí mu opravia šopu a tak ďalej. Niekoľko viet a máme tu krásne podobenstvo k nášmu malichernému a ctižiadostivému dokazovaniu si, že sme viac ako iní. Že život je boj a podobné vzletné výroky. Každú chvíľu zaznie nejaká filozofická múdrosť typu – mudrovanie nie je múdrosť. Kontrast medzi dejinami písanými víťazmi a osudmi nezachytených „bežných“ ľudí lemuje celé dielo ako oceány drobunké súostrovia.
Čo ma však potešilo najviac, je prepojenie deja na poéziu. Dnes to znie ako absolútna šialenosť, ale skladanie básní mohlo byť aj podmienkou prijatia do štátnych služieb. Súčasťou látky ku skúškam, ako spomína hlavný hrdina, bolo:
„Zvažte a zhodnoťte protikladné doktríny vyplývající ze spisů z dob třetí dynastie, co se týče správného nakládání s následnictvím u vazalských států. Očekává se od vás, že uvedete také citace zmíněných textů. Použijte tu doktrínu, které dáváte přednost, na vyřešení soudobých problémů Jihovýchodu a národů žijících podél Perlového moře. Práci zakončete šestiřádkovou básní s pevnou strukturou, v níž shrnete své poznatky. Báseň musí obsahovat narážku na pět posvátných ptáků.“ (str. 94)
A to nie je všetko, učí nás „telešoping“, nuž autor hrdinovými myšlienkami dodáva:
„A jak jinak, při hodnocení uchazečovy práce se také brala v úvahu kvalita jeho kaligrafie. Formálním písmem, ne běžným.“ (str. 94)
Básnia všetci, na cisárskom dvore sa pre zábavu konajú preteky v improvizovanej poézii, v krčmách takisto, až sa zdá, že sa svet zbláznil. Aj kurtizána sa podivuje:
„Poesie! U mocného býčího boha! Tady člověk musí básnit, i když chce udělat kariéru ve státní správě. Může být jasnější doklad o tom, že se nějaká kultura dostala na scestí?“ (str. 130)
Keď sa hlavný hrdina oddá spomienkam na detstvo, razom sa napomenie:
„... a najednou viděl holčičku, která mu sedí na koni a natahuje ruce a trhá meruňky v... Ne. Zahnal to pomyšlení. Nemůže si dovolit takovou lacinou sentimentalitu. Podobné ufňukané myšlenky jsou vhodné tak pro průměrné básníky improvizující na hostině u nejakého prefekta venkovského kraje, a pro studenty , kteří u zkoušek zápolí s přidělenými verši.“ (str. 165)
A tak by sa dalo pokračovať. Pokiaľ máte slabosť pre neunáhlené čitateľské zážitky a milujete historické romány a tiež poéziu, skúste túto knihu. Možno Vás poteší ako mňa.
Všetky citácie sú prevzaté z prekladu Richarda Podaného knihy:
Kay, G. G.: Pod nebesy. Praha : Argo, 2012. 477 s. ISBN 978-80-257-0707-4
Obal knihy je prevzatý z internetového magazínu Fantasy Planet (http://www.fantasyplanet.cz/clanek/pod-nebesy-guy-gavriel-kay)
