V roku 1797 vydal Southey knihu Poems (Básne), v ktorej sa nachádza šesť sonetov vyjadrujúcich odvážne myšlienky zamerané proti obchodu s otrokmi. Zvolil tradičnú formu sonetu k netradičnému buričstvu a pobádaniu k sociálnej zmene. Odsudzoval ľahostajnosť britskej verejnosti k utrpeniu černochov a neochotu vzdať sa produktov pochádzajúcich z otrockej práce. Je zaujímavé, že neskoršie vydania knihy vynechávajú predhovor, ktorý som si dovolil uviesť tiež. Celú stať začínal upravený citát z Evanjelia podľa Matúša, 27. kapitola, 24. verš: „Keď Pilát videl, že už nič nepomôže, ba že pobúrenie ešte silnie, vzal vodu, umyl si ruky pred zástupom a vyhlásil: Ja nemám vinu na tejto krvi. To je vaša vec!“.
Sonety nemajú úplne rovnakú štruktúru, jambické stopy sem-tam variujú základný päťstopý model a každý sonet má inú rýmovú schému. Prvý sonet som musel prepracovať tak, aby mi sadol k ostatným, pretože som ho preložil s istým časovým odstupom od ostatných. Však uvidíte:
Ja nemám vinu na tejto krvi, VŠAK UVIDÍTE! | I am Innocent of this Blood, SEE YE TO IT! |
|---|---|
Predhovor | Preface |
Keď sa v Anglicku po prvýkrát začala diskusia o zrušení OBCHODU S OTROKMI, priatelia humanity sa snažili uspieť dvomi spôsobmi. Buď zastaviť obchod okamžite zásahom vlády alebo bojkotom tovarov Západoindickej spoločnosti, čo bola pomalá, ale istá metóda. Spočiatku vláda deklarovala nastolenie spravodlivosti a nadšení jedinci prestali kupovať cukor. Nadšenie ich rýchlo prešlo, väčšina z tých, ktorí podstúpili túto obetu (uvádzam toto trápne slovo, ale oni si mysleli, že sa obetovali), presvedčili samých seba, že Parlament to všetko zariadi a úsilie jednotlivcov viac netreba. Takto sa skončil jeden pokus a druhý teraz efektne zničila neúprimnosť, ktorá pobavila pána Wilberforcea a uspokojila obchodníkov s otrokmi. Stále tu však ostávajú dva spôsoby, ako by sa možno tento obchod dal zastaviť. Predstavením Východoindickej spoločnosti alebo javorového sirupu, alebo priliehavou totálnou vzburou Černochov: trestajúcou pomstou Afričanov alebo ochotou civilizovaných Kresťanov byť humánni. Nasledujúce básne miestami narážajú na tieto dva minulé i budúce javy: na zvyk Angličanov viesť vzrušujúce vojny popri Pobreží otrokov, aby mohli kupovať otrokov, a niekedy aj potrestaním Černochov za vraždu, čoho bol očitým svedkom Hector St. John. | When first the Abolition of the SLAVE-TRADE was agitated in England, the friends of humanity endeavoured by two means to accomplish it.--To destroy the Trade immediately by the interference of Government; or by the disuse of West-Indian productions: a slow but certain method. For a while Government held the language of justice, and individuals with enthusiasm banished sugar from their tables. This enthusiasm soon cooled; the majority of those who had made this sacrifice, (I prostitute the word, but they thought it a sacrifice) persuaded themselves that Parliament would do all, and that individual efforts were no longer necessary. Thus ended the one attempt; and the duplicity with which Mr. Wilberforce has been amused, and the Slave-Merchants satisfied, has now effectually destroyed the other. There are yet two other methods remaining, by which this traffic will probably be abolished. By the introduction of East-Indian or Maple Sugar, or by the just and general rebellion of the Negroes: by the vindictive justice of the Africans, or by the civilized Christians finding it in their interests to be humane. To these past and present prospects the following Poems occasionally allude: to the English custom of exciting wars upon the Slave Coast that they may purchase prisoners, and to the punishment sometimes inflicted upon a Negro for murder, of which Hector St. John was an eye-witness. |
Sonet I | Sonnet I |
|---|---|
Zlé ruky zadrž! Vari v tvojej zemi do krvi sup svoj zobák nadžgať musí? Či preto mŕtve telá, Negrov skúsiš dať na žraločí banket nakazených? Zlé ruky zadrž! Čí démon ich ženie k Masakru? Kdesi na pobreží divom, slzy vdov kropia vence, pre ne clivo pekelný prameň Slávy, jatky žerie, korunu z prilby vije? Zdvíha oštep! Zmetie vás ako všeničiaci víchor, do hlbín vsotí onen trpný kvikot; hľa, bledý diabol, chladný Obchod v pocte zlatý mor dýchne do chamtivej zeme, a s Démonickou vojnou korisť zjeme! | Hold your mad hands! for ever on your plain Must the gorged vulture clog his beak with blood? For ever must your Nigers tainted flood Roll to the ravenous shark his banquet slain? Hold your mad hands! what daemon prompts to rear The arm of Slaughter? on your savage shore Can hell-sprung Glory claim the feast of gore, With laurels water'd by the widow's tear Wreathing his helmet crown? lift high the spear! And like the desolating whirlwinds sweep, Plunge ye yon bark of anguish in the deep; For the pale fiend, cold-hearted Commerce there Breathes his gold-gender'd pestilence afar, And calls to share the prey his kindred Daemon War. |
Sonet II | Sonnet II |
|---|---|
Prečo si kmášeš vlasy, do pŕs mlátiš? Divý plač leješ do hluchého mora? Pred víchrom obťažkané loďstvo zdrhá; Nebo sa chechce; vánkom čechrá plachty. Načúva posádke, čo sťažuje sa! Načúva kliatbam ku čujnému nebu! Krvavé oči prečo trápiš, revú, kým biela plachta za horizont klesá? V zúfalstve, v chcení, v mukách sa tu topíš, v ľudstve sa žiadna milosť nenachádza – Choď, vdova, k hrobu, kde mu hynie mládza! Snáď spravodlivý Boh ten vietor skrotí: Zlý brechot zasyp spopod obrej vlny, požehnaj raba, smrť ho vyslobodí! | Why dost thou beat thy breast and rend thine hair, And to the deaf sea pour thy frantic cries? Before the gale the laden vessel flies; The Heavens all-favoring smile, the breeze is fair; Hark to the clamors of the exulting crew! Hark how their thunders mock the patient skies! Why dost thou shriek and strain thy red-swoln eyes As the white sail dim lessens from thy view? Go pine in want and anguish and despair, There is no mercy found in human-kind— Go Widow to thy grave and rest thee there! But may the God of Justice bid the wind Whelm that curst bark beneath the mountain wave, And bless with Liberty and Death the Slave! |
Sonet III | Sonnet III |
|---|---|
Zmáhaný drinou! Slziská sa rinú, po temných lícach; Tyran, zadrž – zadrž tie bledé neľútostné ruky! Chabo pod nimi Podstata sa topí. Inu, sťa Prosperita Slnce lúčmi pichá, naplno, v trpezlivom nebi súcit chce vzbudiť pohľad, pokým mangľujúci bič zdvihne kramár, zatiaľ ležiac vzdychá. S ľahkosťou tento nápoj sŕkaš, sťaby sladený krvou! Azda myšlienkami pohŕdaš: Vďaka, milostivý Bože! Že stále cítim v líci žiaru prudkú, nevôle, kým sa pod šľahaním kože brat čierny zvíja, skrúca v tichom smútku. | Oh he is worn with toil! the big drops run Down his dark cheek; hold—hold thy merciless hand, Pale tyrant! for beneath thy hard command O'er wearied Nature sinks. The scorching Sun, As pityless as proud Prosperity, Darts on him his full beams; gasping he lies Arraigning with his looks the patient skies, While that inhuman trader lifts on high The mangling scourge. Oh ye who at your ease Sip the blood-sweeten'd beverage! thoughts like these Haply ye scorn: I thank thee Gracious God! That I do feel upon my cheek the glow Of indignation, when beneath the rod A sable brother writhes in silent woe. |
Sonet IV | Sonnet IV |
|---|---|
Spí tejto noci ten námezdný tyran sťa nerušená Spravodlivosť! Však nie on, biedny Otrok, o domove zdanie, že leží v tŕstí: zobudí sa, vzlyká! Hoc’ cez deň lopotil sa, drel sa v súžbe, neronil slzy, ani vzdych, čo kvári, v samote plače, po remeňoch v tvári premýšľa v horkosti, že v diaľke mužne aj ďalší negri budú spievať pieseň, z nigérijského brehu slávnosť hudie, tá, ktorú ľúbi, k davu šťastných nesmie, skľúčená stojí, hľadí spod zárubne, mizerne, ticho, kalný pohľad nesie, a plače za ním, viac s ním nepobudne. | 'Tis night; the mercenary tyrants sleep As undisturb'd as Justice! but no more The wretched Slave, as on his native shore, Rests on his reedy couch: he wakes to weep! Tho' thro' the toil and anguish of the day No tear escap'd him, not one suffering groan Beneath the twisted thong, he weeps alone In bitterness; thinking that far away Tho' the gay negroes join the midnight song, Tho' merriment resounds on Niger's shore, She whom he loves far from the chearful throng Stands sad, and gazes from her lowly door With dim grown eye, silent and woe-begone, And weeps for him who will return no more. |
Sonet V | Sonnet V |
|---|---|
Meč pomsty zdvihol smelý Otrok vari? A zmáčal jeho smädnú čepeľ v rane, v studenej hrudi tyrana, čo vládne? Máš mu to za zlé? Polnoci sa marí, v zmučenej mysli stále vidí chválu, minulú rozkoš; taktiež rodné háje, priateľstvo, Slobodu a Lásku, tá je stratená navždy! Potom do ošiaľu uvrhne Pamäť dušu; pri gavalci Slobody bledý prízrak krúži, silák, otroctva rany ukazuje, chvíľa zvesila chmúrnu hlavu, reťaz jančí: Nebesia nevzýva už márnym dychom, len dúškom smrti, pomstu sladí pri tom. | Did then the bold Slave rear at last the Sword Of Vengeance? drench'd he deep its thirsty blade In the cold bosom of his tyrant lord? Oh! who shall blame him? thro' the midnight shade Still o'er his tortur'd memory rush'd the thought Of every past delight; his native grove, Friendship's best joys, and Liberty and Love, All lost for ever! then Remembrance wrought His soul to madness; round his restless bed Freedom's pale spectre stalk'd, with a stern smile Pointing the wounds of slavery, the while She shook her chains and hung her sullen head: No more on Heaven he calls with fruitless breath, But sweetens with revenge, the draught of death. |
Sonet VI | Sonnet VI |
|---|---|
Vysoko visí Otrok vystavený sťa všetkým Rajským vtákom živý pokrm! Nestoná, prudkým Slnkom prebudený, krv predkov trýznitelia pijú s krikom! Nestoná, hoci džgajúce sa supy tkanivo chvejúce sa kmášu! Nazri, Slobodne v Mieri Človeka tu kúpil! Pozri sa bližšie, svedomito vážiš správne a múdro; za hrobom je dobro, a ďalší všemír! Tak si spomeň zasa, tvoj rozkaz pre každého, všetkým hlása: Vražda je legálna, no potom Otrok pred Večným žiada hromovo a prudko „hlboké zatratenie týchto skutkov.“ | High in the air expos'd the Slave is hung To all the birds of Heaven, their living food! He groans not, tho' awaked by that fierce Sun New torturers live to drink their parent blood! He groans not, tho' the gorging Vulture tear The quivering fibre! hither gaze O ye Who tore this Man from Peace and Liberty! Gaze hither ye who weigh with scrupulous care The right and prudent; for beyond the grave There is another world! and call to mind, Ere your decrees proclaim to all mankind Murder is legalized, that there the Slave Before the Eternal, "thunder-tongued shall plead "Against the deep damnation of your deed." |
