Je ako taká chvostová plutva na tele jazernej (veľ)ryby, v závese velikánov Wordswortha a Coleridgea. Ako píše v doslove knihy Tušivá rozpomnění Zdeněk Beran: „Zbývá jediné – pozastavit se nad tím, kam z tohoto obrazu zmizel třetí z trojlístku jezerních básniků, Robert Southey. Jeho role byla a zůstává dolňková. Ke Coleridgeovi a Wordsworthovi se řadí spíše přátelstvím a společným pobytem v Jezerním kraji. Ačkoli po léta zastával čestné oficiální místo poety laureáta, s velikostí svých generačních souputníků se nemůže měřit... Proto bude vždy uváděn jen pro úplnost, v několika drobných ukázkách, pokud bude uváděn vůbec. I zato ovšem musí vděčit jen svým dvěma hvězdným souputníkům.“
Niektoré jeho básne však majú vnútorný náboj a zvláštnu náladu, ako napríklad:
My Days among the Dead are Past
My days among the Dead are past;
Around me I behold,
Where'er these casual eyes are cast,
The mighty minds of old;
My never-failing friends are they,
With whom I converse day by day.
With them I take delight in weal,
And seek relief in woe;
And while I understand and feel
How much to them I owe,
My cheeks have often been bedew'd
With tears of thoughtful gratitude.
My thoughts are with the Dead, with them
I live in long-past years,
Their virtues love, their faults condemn,
Partake their hopes and fears,
And from their lessons seek and find
Instruction with an humble mind.
My hopes are with the Dead, anon
My place with them will be,
And I with them shall travel on
Through all Futurity;
Yet leaving here a name, I trust,
That will not perish in the dust.
Pri mojej snahe priniesť na Slovensko chýbajúci preklad poézie viažucej sa na Jazerný kraj sa borím rôznymi výzvami. Dovoľte mi krátko priblížiť tento proces na ukážke. Najprv som si spravil rýchly preklad, aby som mal bázu, od ktorej sa odraziť:
Moje dni medzi mŕtvymi uplynuli
Moje dni medzi mŕtvymi uplynuli
Pozerám sa navôkol,
A kamkoľvek náhodne upriem zrak,
Vidím mocné mysle mudrcov
Sú priatelia, čo nikdy nezlyhajú
Rozprávame sa spolu každý deň.
S nimi teší ma každá podliatina
a hľadám útechu v žiali
A aj keď rozumiem a cítim,
Ako veľa im dlhujem,
Moje líca sú orosené
Slzami hlbokej vďačnosti.
Moje myšlienky sú s mŕtvymi, s nimi
Žijem dlhé uplynulé roky
Ich čistá láska, ich chyby odpustené
Podieľam sa na ich nádejach i obavách
A z ich lekcií hľadám a nachádzam
Pokyny pre moju prostú myseľ
Moje nádeje sú ihneď s mŕtvymi
Pri nich bude moje miesto
A spolu s nimi budem cestovať
Cez celú budúcnosť.
Hoci, verím, že keď tu meno zanechám,
Nerozpadne sa v prach.
Potom nasledovala fuška. Dať strofám a veršom tvar, rýmovú schému ABABCC a počet slabík 8-6-8-6-8-8. K tomu som nedospel okamžite, najprv som si pripravil daktylský verš o deviatich slabikách a aplikoval ho plošne. A potom som ho krátil. Hľadanie správnych slov, aby sa nenarušila výpoveď básne, predstavovalo výzvu. Predovšetkým šesťslabičné verše prinášali kompromis napísaného voči originálu, angličtina vie na kratšej ploche vyjadriť viac ako slovenčina. Nebudem vás zahlcovať variantami, uvediem len prvú strofu prvej verzie:
S mŕtvymi plynuli moje dni,
ako sa pozerám navôkol,
kamkoľvek pohľad môj zablúdi,
tam mysle múdrych sú pre oko.
S priateľmi k sklamaniu nepríde,
vedieme rozhovor každý deň.
Napokon som našiel formu i obsah a toto je aktuálna finálna podoba:
S mŕtvymi plynú moje dni
S mŕtvymi plynú moje dni,
pozerám navôkol,
kamkoľvek pohľad zablúdi,
múdrosť čnie pre oko.
S priateľmi k mýlke nepríde,
zhovárame sa každý deň.
S nimi sa túlim k modrinám,
kochám sa v trúchlení
a rozum, ten ma omína,
som dlžník spriaznený.
Líca mám vlhké často s tým,
že slzím z vrúcnej vďačnosti.
V myšlienkach furt som s mŕtvymi,
prežívam minulosť,
ich lásku, milosť pre chyby,
nádej, strach, plynulo
v ich radách hľadám riešenia,
pokyny myseľ odmenia.
Ku mŕtvym chovám nádeje,
miesto mám popri nich,
spolu nás na púť odveje,
vpred bijú hodiny.
Meno tu nechám, nemám strach,
že sa raz stratí ako prach.
A ako vždy, na záver uvádzam aj český preklad od Václava Renča:
Plynuli mé dni s mrtvými
Plynuli mé dni s mrtvými;
kamkoli pohlédnu
mé oči, všude zjeví mi
ducha těch přede mnou;
s neomylnými přáteli
rozhovor vedu nesmělý.
Dnům dobrým radost přinesou
a útěchu dnům zlým:
za to, jak blízko u mne jsou,
jak vděčím za vše jim,
nejednou slzu, tichý vzlyk
vyvolá rozjímavý dík.
Po léta myslí spěchám k nim,
jsem jako jejich stín,
s nimi se těším, lekám, chvím,
ctím ctnosti, želím vin
a pokorně se o radu
obracím k jejich příkladu.
U mrtvých jsou mé naděje, -
ja sám už brzo snad;
s nimi chci, až čas dospěje,
bodoucnem putovat.
Snad jméno mé, jak o tom sním,
se také nerozplyne v dým.
