Samuel Coleridge - Lúčim sa, Láska

Lúčim sa, milá Láska! Buď však bez viny;

   Viac nehy nieto v oku matky pre dieťa

než v mojom túžby k tebe: tvoje vidiny

   mi myseľ tvarovali k smiechu, k obetám.

Kým mnohí bohatstvu sa dvoria, iných zas

   Veselá tajná rozkoš máta, ďalší ste

postáli neoblomne v pýche plachých žiadz,

   Ja tebe dal som prajné srdce celistvé.

A keď som stretol pannu, čo si cenila

   to tvoje dielo, vyhral som ju bez priekov,

Ona mi bola nadovšetko premilá!

   Sny tvoje snil som, až som celkom oslepol.

Ó, smútok! – Zbohom, Láska! Ja sa oddávam

dumám, čo tešia menej, menej zradia ma.

Farewell, sweet Love! yet blame you not my truth;

   More fondly ne’er did mother eye her child

Than I your form: yours were my hopes of youth,

   And as you shaped my thoughts I sighed or smiled.

While most were wooing wealth, or gaily swerving

   To pleasure’s secret haunts, and some apart

Stood strong in pride, self-conscious of deserving,

   To you I gave my whole weak wishing heart.

And when I met the maid that realised

   Your fine creations, and had won her kindness,

Say, but for her if aught on earth I prized!

   Your dreams alone I dreamt, and caught your blindness.

O grief!–but farewell, Love! I will go play me

With thoughts that please me less, and less betray me.