Na úvod si opäť raz predstavte nášho imaginárneho autora, čo ovládol rytmus, rýmuje „draho“ a každý jeho výtvor by mohol predsedať Spolku priateľov Parnasu. Ale beda! Aj napriek tomu sa mu na internete posmievajú a odborná kritika mu vypisuje (ak vôbec) čosi o začiatočníckej poézii! Kde sa stala chyba?
Prezradím vám tajomstvo. Takzvané „chyby“ sa dejú spravidla dve. Prvou je:
VÝBER TÉMY
Existujú večné témy ako láska (nešťastná, šťastná), viera, smrť a pod. Znamená to, že (až na štatistické odchýlky) každý básnik sa im vo svojom živote venuje. A takmer každý s nimi začína. Na jednu stranu je to dobre. Uchopiť večnosť sa pokúšame všetci, keď už sme obdarení štipkou vedomia. Nevýhodou je, že tieto témy sú vyžmýkané naozaj dosucha. Spravidla za ne dostanete uznanie len v skupine známych a na terapeutických „sejšnoch“. V literárnych kruhoch zarezonujú vtedy, ak sú buď formálne dokonalé, emočne nenásilné, ale o to pôsobivejšie (k tomuto sa žiadny expresionista nikdy nedokope a internet je plný expresionistov, čo hynú aj pri žmurknutí milovanej osoby) alebo spracujete danú tému nejakou novou formou (v minulosti napríklad pri nástupe voľného verša), ktorá ešte nie je vymyslená.
Uvediem príklad na tému milovanie. Štandardný „ja-prístup“ býva napríklad takýto:
Och, milovaná, ty si pre mňa všetkým,
ľúbim ťa a chcem ťa odieť do perín,
tam spečatíme naše vrúcne pletky,
krvavé srdcia splynú v jedno, uveríš!
Takých veršov je habadej, tak čo s nimi? Môžu sa napríklad ozvláštniť pridaním pohľadu neželaného pozorovateľa spoza okna z oblohy:
Za mrežami žalúzií
mesiac ostych odbremení,
v prítmí svetlú náruč živí,
túžba líha s vôňou ženy.
Nikto nespochybňuje insitné prejavy jedinca, čo sa túži vypísať z prebujnených emócií, ale nakoľko je takýchto pisateľov na státisíce, navyše, odchovaných našim školským systémom (spomínate si na minulý diel?), výsledkom je masa navlas rovnakých textov s nulovou pridanou hodnotou (pre čitateľa, ktorý nevyužíva dané texty pre svoje liečenie). Tak to je a nič s tým nenarobíme. Môžeme si akurát zvoliť, či chceme byť svetoví alebo nám stačí ostať na začiatku poetickej cesty. Je to výsostná voľba tvorcu a netrúfol by som si voliť za iného, čo je akože „správne“.
Veľmi úbohou témou je tiež politická satira písaná vo veršoch tak kostrbatých, že ju nikto súdny neberie vážne (také tie rýmovačky o Ficovi a pod.).
Aby som to zhrnul, nájsť osobitú tému alebo uhol pohľadu, ktorý je zriedkavý (ak už nie úplne jedinečný) má na pozitívnu odozvu kľúčový vplyv.
Druhou „chybou“ je voľba abstraktných slov na úkor konkrétnych:
VŠETKO a JEDNO
Prevažná väčšina začínajúcich autorov cíti, že musí poéziou vyjadriť rozmery a hĺbky citov v miere, pri ktorej nekonečno vyzerá ako prekvapivý (drobný) zisk poctivého podnikateľa na daňovom priznaní, pretože mu účtovník zle započítal všetky „konsolidácie“ rozpočtu a namiesto mínusu má zrazu plus. A preto svoje básne pretká abstraktnými výrazmi ako večný, láska, zloba, zúfalstvo a pod. Tie slová síce každý pozná, ale to neznamená, že ich aj rovnako chápe. Inými slovami, predstavíte si pod nimi všetko, ale nehovoria vlastne nič. Keďže sme obete školského systému a televíznych inteligenčných šou, doplníme tieto vágne výrazy o osvedčené a prevarené slovné spojenia, a tak tu máme:
srdce, čo krváca, bije, plače, je zlomené...
lásku večnú, nekonečnú, pravú...
vieru božskú, pravú, správnu...
atď.
Trend v básnení, najmä potom, čo ho moderna a postmoderna rozbila „napadrť“, velí vyjadriť niečo konkrétne. Nie všeobecné frázy vystihujú autora a jeho skúsenosť, je to konkrétna situácia, predmet, vôňa, niečo osobné. Preto namiesto „našej večnej lásky“ môžete napísať napríklad „hovädzia polievka v KGB Pube“. Ozaj, „naša“ láska, koho iného, všakže, keď o nej básnite o sto šesť? Dopĺňať nič nehovoriace slová vyjadrujúce to, čo už aj tak v básni napísané bolo, je a bude, rôzne privlastňovacie zámená a pod. svedčia o neschopnosti autora vyjadrovať sa „na úrovni“. A opakovať stále tie isté výrazy (päťkrát slovo láska v štyroch veršoch) je tiež znakom obmedzenej slovnej zásoby a nie gradácie. Priznajme si však, aby vás to nefrustrovalo, že toto redundantné popisovanie očividného je vlastné každému spisovateľovi a žiadny sa toho úplne nezbaví. Je však dobré si to uvedomiť a niečo s tým, ak sa dá, spraviť, obmedziť a pod.
Osobitou kapitolou sú rôzne bohemizmy (trúba na varenie) a nespisovné či slangové slová, ktoré niekedy okorenia báseň, inokedy sú znakom nárečia lokálpatriota. Väčšinou sú však len nekultivovaným jazykovým prejavom. Sám týmito neduhmi trpím, lebo niečo iné je komunikácia na ulici, zvykové výrazy od babky, a niečo iné je písanie. Často, keď píšem a nie som si istý, použijem nejaký slovník. Nie je to hanba, nikto nevie všetko.
A tým by som to uzavrel, toto je nekonečná (ha!) téma a je skôr o diskusii než diktáte.
