Ale čo to počujem tam vzadu? Zasa nejaká nespokojnosť? Že ja? Či ty? My a oni? A kedy?
JA ALEBO TY, DNES, ČI VČERA?
Medzi začiatočnícke sklony viazaných veršotepcov patrí snaha prispôsobovať všetky slová vo veršoch tak, aby sa vo finále rýmovali. Podriaďujú obsah forme, pretože ju ešte dostatočne nemajú v krvi. Vedľajším efektom tohto prístupu je častá zmena počtu osôb a času. Uvediem príklad:
V lese krepčia plaché víly,
o polnoci spomalili.
Víly prirodzene zvádzajú k rýmu so slovesom v minulom čase (žili, snili, podráždili...), lenže v prvom verši víly krepčia teraz. Polnoc nastane v budúcnosti. Čo s tým? Najjednoduchšie je zmeniť sloveso „krepčia“. Minulý tvar „krepčili“ síce sedí v rytme, ale narúša rovnaký počet slabík. Lepšie je preto nahradiť ho nejakým dvojslabičným slovom, napr. „boli“. Nie je ideálne, ale ako príklad to hádam stačilo.
Asi je vám jasné, že tento jav má zmysel najmä tam, kde báseň rozpráva nejaký dej, v lyrike to nemusí byť až také zrejmé. A niekedy sa skáče v čase úmyselne. Platí, že rozdiel medzi núdzou a úmyslom si vnímavejší čitateľ všimne.
Podobne je to aj s osobami. Keď sa básni o mne a tebe a zrazu vstúpia na scénu oni, je to čudné. Príklad:
Ty si „Áčko“
v abecede.
Si mi všetkým
a ja tebe.
Nepoviem ti:
„Je „bé“ v tebe?“
Ty si vášeň
a ja svár,
budú vravieť
ku jazvám.
Ja som ryha
ty si líhaš a tak ďalej, ha!
Končí aleja.
Ospravedlňujem sa za nie celkom dobrý príklad, chce to viacero veršov, aby bolo jasné, že čosi nesedí. Tu je to dvojveršie „budú vravieť ku jazvám“. Kto? Furt je tam len ja a ty. Teoreticky by to mohli byť - vášeň a svár, ale to je také chytanie sa slamky uprostred potápačskej drámy.
Opäť dodávam, že je to do veľkej miery subjektívna téma vhodná na diskusiu a pre krátkosť času ju skôr iba naznačujem.
Keď niečo napíšete, skúste si niekedy pozrieť, či vám sedia následnosti a či je každá osoba uvedená do deja adekvátne a nie ako duch v stroji. Uvidíte, či sa vás to týka.
