Teória viazaného verša pre laikov - Hranice poézie

Písmo: A- | A+

Som tu s ďalšou malou úvahou, tentoraz sa pozriem na zúbky avantgarde. Oproti viazanému veršu ide o mladšiu záležitosť, z globálneho pohľadu je to jedno.

Každopádne neexistuje azda oblasť ľudskej činnosti (snáď sa zhodneme, že poézia nie je nečinnosť), ktorá by si neprešla štádiom zrodu, rozvoja, nadobudnutia a rozvíjania formy, až sa zrazu začali tí, čo formou nevládli, búriť a snažili sa, zväčša intuitívne a po chvíľke aj predvídateľne boriť zaužívané cesty.

Poézia nie je výnimkou. Predpokladajme teraz, že poézia je jednou z foriem literatúry, a teda ide o niečo, čo možno napísať a prečítať. Inými slovami, je vyjadrená jazykom. A viete, čo je zábavné? Je len otázkou času, kedy sa nájdu jedinci, ktorí sa snažia preklenúť limity jazyka a snažia sa nájsť niečo „slobodnejšie“. Ani sa nenazdáte a už na vás džavocú dadaisti, kážu modernisti, odkazujú postmodernisti a výkony nevykazujú minimalisti.

Úprimne, netuším, kde presne ležia hranice, kedy sa ešte bavíme o zmysluplnej poézii a kedy už ide len o ľudskú hlúposť preoblečenú za manifest. Inak, čím viac avantgarda, tým viac manifestov a vysvetľujúcich deklarácií. Nečudo, málokedy jej ľudia rozumejú bez návodu. A to platí aj o jej vlastných protagonistoch. Osobne používam jednoduchý rozpoznávací nástroj – zdravý rozum (a cit).

Aby som nebol abstraktný, uvediem niekoľko príkladov poézie, ktorá pre mňa nemá žiadnu výpovednú hodnotu, ale napriek tomu patrí k svetovo uznávaným kúskom.

3 básne

napísané vo

vlastnom jazyku

Líši sa od iných:

jeho slová nemajú

konkrétny význam

Č. 1

Dyr bul sčyl

uberšščur

skum

vy so bu

r l ez

(úryvok, Alexej Kručonych, 1913)

BACHRÁŇA

chušók žarpariasaj

zachúchu vyjéjúčiač

vuJÉnit ziúnč

bužáčiaj sagtÉg

čákit

JÉpša

žiariaca tro

(Ilja Zdanevič, 1922)

BA

BA-BA

BA-BA

GODEN BUBA

BUBA

BA

(Vasilisk Gnedov, 1913)

NA OBSADENIE PALESTÍNY ANGLIČANMI

Sojneka žä neira

Lipitaróza kuba

Vejda lejdé

Côbé

Tuka ťuka viej

Ojok kjok Eb

Hepcup

Up

Pi

(Igor Terentiev, 1918)

Stretol som aj s „poéziou“ voľne pokladaných písmen za seba, niečo ako:

Bdghskeu shdfk fkfelfww

Dhfskdfsd fskdgotm a

Jvsuj jkrf m rlr fkf

Ds irereoplhgdu ii

Djhnq kfpô

(vlastná interpretácia, nemám teraz poruke majstrovský originál)

Všimnite si, čo majú všetky ukážky spoločné. Je to snaha o nevyjadrenie ničoho, prípadne, o vyjadrenie niečoho, čo následne autori popíšu v nejakej svojej deklaračnej próze, aby dokázali, ako sú za hranicami ordinárnych jazykov. Ruku na srdce. Okrem toho, že to mohla byť naozaj zábava písať a niektoré brebty potešia batoľatá, aký to má reálny význam pre čitateľov?

Dokázať, že aj opica búchaním po klávesnici dokáže stvoriť podobnú „poéziu“? Všimnite si, že v prvej ukážke autor zostúpi z piedestálu vyššieho prežívania a bežným jazykom vysvetlí plebsu, o čo ide, inak by ho s tým nevpustili hádam ani na toalety susediace s vydavateľstvom. Na obsadenie Palestíny Angličanmi má pre istotu aspoň zrozumiteľný nadpis a pokiaľ chcel autor vyjadriť nezmyselnosť tohto aktu, tak sa mu to dokonca podarilo.

Samozrejme, ide o preklady, takže nám ostáva dúfať, že sa prekladatelia zhostili významu básní so cťou. Minimálne transkripcie.

Inými slovami, nebuďte formálni! Nikdy neviete, či sa v záplave predškolských hier nezaskvie práve vaša tvorba a svet vás (posmrtne, s tým treba počítať) objaví!

Skryť Zatvoriť reklamu