My, čo trpíme dostatkom pocitu menejcennosti, o nej veľa netušíme, bojíme sa zasa iných ďasov.
Zeus na mňa kričí zhora:
daj si bacha, nočná móra
Aurélia Augustína,
s ktorým nie je žiadna psina,
do mysle sa vo sne vtiera.
(Pozor, nie som časomiera!)
Aby som pravdu povedal, termín móra si zo základnej alebo strednej školy nepamätám. V úcte k učiteľom si obviňujúce súdy odpustím a pripustím, že som ho možno minul úmyselne. Čo to vlastne je?
Móra je niečo ako dĺžková jednotka slabiky. Jej trvanie je rovné krátkej slabike. Napríklad slabika „ma“ v slove „MAma“ je dlhá práve jednu móru. Naopak, dlhá slabika trvá móry dve, napríklad slabika „bá“ v slove „BÁseň“. Aby to nebolo jednoduché, dlhé slabiky môžu byť prirodzené, takpovediac, klasické – tvorí ich dlhá spoluhláska (napr. ŕ, ĺ), dlhá samohláska alebo dvojhláska, a polohové, čiže tiež klasické, ale inak – za samohláskou, prípadne slabičným l alebo r, nasledujú dve a viac spoluhlások. Keď ste práve začali jasať, aké je to jednoduché, pravdepodobne ste tiež chýbali v škole, keď boli prítomní žiaci konfrontovaní s faktom, že slovenčina je jazyk plný výnimiek a skrytých háčikov. Tento jav platí totiž aj v prípade, ak sa stretnú spoluhlásky dvoch susediacich slov. Polohuje sa teda napríklad slabika noč v slove „NOČník“, ale aj slabika nad v spojení „NAD mrakmi“.
Načo je to dobré?
Nuž, je to základ takzvaného časomerného prozodického systému. Aha, zbytočná teória, ohrnú nos tí avantgardní básnici, ktorých podobnosť v odlišovaní sa a ignorovaní pravidiel potiera veľkú časť iluzórnej jedinečnosti, ktorou ospravedlňujú svoju neznalosť. Veru, pritakajú im v duchu kostrbatí veršovníci, ktorí síce rýmujú všetky slovesá, ktoré dokážu vyčasovať v prvej osobe jednotného čísla, ale prozódia je pre nich vulgárne slovo vhodné akurát pre bradatých chlipných literárnych dinosaurov. Lenže ono to je základom aj pre stopy (básnické, nie medvedie), ako sú daktyl, spondej a pod., a z toho šikovnejší staromilci dokážu vytrieskať časomerné verše označované ako hexameter, pentameter, prípadne (to už je naozaj len pre fanatikov) ich spoja do elegického distichonu. Začínam sa desiť, ako to všetko vysvetliť, radšej si skúste prečítať nejaké to dielo našich významných obyvateľov učebníc literatúry, ako sú Ján Hollý, Ján Kollár a pod.
Tak, už ste dostatočne vystrašení?
Niet sa čoho báť! Časomerná prozódia je vecou minulosti. Silno závisí od jazyka, takže fičala v antickom Grécku a ľahko sa aplikovala v latinčine. Pokusy v slovenčine si vyžadujú veľa kumštu, našťastie, klasicizmus i renesancia odpočívajú v pokoji, a tak môžeme aj my.
