Prečo?
Rým je nesmierne bohatá téma. Na chvíľku sa oprostím od tézy: „Všetko tu už bolo.“ Rýmovanie má konečný počet variácií, ale zasa, vždy iný kontext. Aby sme si rozumeli, rým je v princípe zvuková zhoda minimálne dvoch samohlások, medzi ktorými je aspoň jedna zhodná spoluhláska. Spravidla je na konci verša, ale nie je to jediná možnosť. Príklady:
lETO – prETO
ÁNO – rÁNO
nemEHLO - neprEHLO
ale nie:
múZA – víZA
hranA - zvierA
Ako vždy, je v tom množstvo háčikov. Najprv niečo na uľahčenie. V princípe sa netrápte dĺžňami, dvojbodkami, mäkčeňmi a ani dvojhláskami. Rýmuje sa aj:
slaná – baňa
povie – nové
mäta – dieťa
a pod.
Takisto je úplne jedno, či je tam „i“ alebo „y“. Pri jednoslabičných rýmoch sa často akceptuje aj nedokonalé podobné vyznenie rýmu:
vyť – byť
krv – prv
hnil – Níl
Keďže ide o výslovnosť, do hry vstupuje aj spodobovanie:
teraz - nerast
nafta – na, vták
Existujú aj takzvané nedokonalé rýmy, časté sú asonancie, kedy sa zhodujú aspoň dve samohlásky, ale nie spoluhlásky medzi nimi:
vEtA – bEdA
nOvIcI – dObItÍ
Alebo konsonancia (zhoda spoluhlások, ale nie samohlások):
NoC Tu LoVí
NeCiTLiVo
Rýmy sa v princípe delia na mužské (končia prízvučnou slabikou, a teda ide o jednoslabičné slová) a ženské (končia neprízvučnou slabikou). Ako aj u živočíchov, aj v poézii platí, že ženských je podstatne viacej. Myslím, že táto informácia vám v praxi na veľa nebude, ale tak, možno si to aspoň nabudúce pri čítaní všimnete.
A teraz k tej cene. Najjednoduchšie je rýmovať prípony, ktoré používame pri skloňovaní a časovaní. Túto schopnosť v nás v škole kedysi „drilovali“ do nemoty, takže je jasné, že keď začínajúci autor píše prvé verše, automaticky mu naskakujú rýmy:
cestujeme – obedujeme
žene – pene
chodili – rodili
atď.
Takto dokáže aj niekdajší žiak, čo prepadal zo slovenčiny, „za minútu“ napísať stovku veršov a má pocit, že tým zo seba dostal všetko. Jeden z najspoľahlivejších ukazovateľov, že čítate prvotiny, je práve mnohostranové rýmovanie slov skrz ich prípony. Nie je na tom nič zlé, je to prirodzené a vlastne v tomto stave mnohí príležitostní básnici zotrvajú celý život a nič sa nedeje.
Súvisí s tým ešte jeden jav – gramatický rým. Keď už rýmujete tie prípony, tak vlastne rýmujete rovnaký slovný druh, v rovnakej osobe, rovnakom rode, čase atď. Napr. sloveso v druhej osobe množného čísla:
vidíte – nosíte
alebo podstatné meno jednotného čísla ženského rodu podľa vzoru žena v nominatíve:
láska - kráska
Toto sa považuje za základný rým, niečo, čo je také ľahké, až to nie, že nemá cenu, ale rovno to degraduje vnímanie vašej tvorby. Tak to je a množstvo kritikov (z radov odborníkov i trošku rozhľadenejších čitateľov) vám aj za jeden takýto rým v stostranovej básni uštedrí nemilosrdné invektívy.
Osobne mám gramatický rým rád, je nedeliteľnou súčasťou stredovekej poézie, pri detských riekankách je ľahko zapamätateľný, v spievaných textoch sa ľahko učí a pamätá, pri epických skladbách stostranových rozsahov potrebujete často posúvať dej, nielen lyrické pocity, a preto sa hodí. Pokiaľ však píšete modernú poéziu, rátajte s tým, že to bude považované za slabinu.
Hádam by aj stačilo. Nabudúce sa budem venovať „hviezdoslavčine“, a teda inverzii, przneniu slov apostrofmi, aby boli kratšie a pod. a poetického jazyka ako odrazu „súčasnosti“.
