Teória viazaného verša pre laikov - Rým

Písmo: A- | A+

Predstavte si básnika, ktorý zvládol gramatiku, slabikovanie do rytmu, píše sylabotonické skvosty... A na facebooku alebo v súťažiach mu just nejaké podvratné živly kritizujú takzvané „lacné“ rýmy.

Prečo?

Rým je nesmierne bohatá téma. Na chvíľku sa oprostím od tézy: „Všetko tu už bolo.“ Rýmovanie má konečný počet variácií, ale zasa, vždy iný kontext. Aby sme si rozumeli, rým je v princípe zvuková zhoda minimálne dvoch samohlások, medzi ktorými je aspoň jedna zhodná spoluhláska. Spravidla je na konci verša, ale nie je to jediná možnosť. Príklady:

lETO – prETO

ÁNO – rÁNO

nemEHLO - neprEHLO

ale nie:
múZA – víZA

hranA - zvierA

Ako vždy, je v tom množstvo háčikov. Najprv niečo na uľahčenie. V princípe sa netrápte dĺžňami, dvojbodkami, mäkčeňmi a ani dvojhláskami. Rýmuje sa aj:

slaná – baňa

povie – nové

mäta – dieťa

a pod.

Takisto je úplne jedno, či je tam „i“ alebo „y“. Pri jednoslabičných rýmoch sa často akceptuje aj nedokonalé podobné vyznenie rýmu:

vyť – byť

krv – prv

hnil – Níl

Keďže ide o výslovnosť, do hry vstupuje aj spodobovanie:

teraz - nerast

nafta – na, vták

Existujú aj takzvané nedokonalé rýmy, časté sú asonancie, kedy sa zhodujú aspoň dve samohlásky, ale nie spoluhlásky medzi nimi:

vEtA – bEdA

nOvIcI – dObItÍ

Alebo konsonancia (zhoda spoluhlások, ale nie samohlások):

NoC Tu LoVí

NeCiTLiVo
 

Rýmy sa v princípe delia na mužské (končia prízvučnou slabikou, a teda ide o jednoslabičné slová) a ženské (končia neprízvučnou slabikou). Ako aj u živočíchov, aj v poézii platí, že ženských je podstatne viacej. Myslím, že táto informácia vám v praxi na veľa nebude, ale tak, možno si to aspoň nabudúce pri čítaní všimnete.

A teraz k tej cene. Najjednoduchšie je rýmovať prípony, ktoré používame pri skloňovaní a časovaní. Túto schopnosť v nás v škole kedysi „drilovali“ do nemoty, takže je jasné, že keď začínajúci autor píše prvé verše, automaticky mu naskakujú rýmy:

cestujeme – obedujeme

žene – pene

chodili – rodili

atď.

Takto dokáže aj niekdajší žiak, čo prepadal zo slovenčiny, „za minútu“ napísať stovku veršov a má pocit, že tým zo seba dostal všetko. Jeden z najspoľahlivejších ukazovateľov, že čítate prvotiny, je práve mnohostranové rýmovanie slov skrz ich prípony. Nie je na tom nič zlé, je to prirodzené a vlastne v tomto stave mnohí príležitostní básnici zotrvajú celý život a nič sa nedeje.

Súvisí s tým ešte jeden jav – gramatický rým. Keď už rýmujete tie prípony, tak vlastne rýmujete rovnaký slovný druh, v rovnakej osobe, rovnakom rode, čase atď. Napr. sloveso v druhej osobe množného čísla:

vidíte – nosíte

alebo podstatné meno jednotného čísla ženského rodu podľa vzoru žena v nominatíve:

láska - kráska

Toto sa považuje za základný rým, niečo, čo je také ľahké, až to nie, že nemá cenu, ale rovno to degraduje vnímanie vašej tvorby. Tak to je a množstvo kritikov (z radov odborníkov i trošku rozhľadenejších čitateľov) vám aj za jeden takýto rým v stostranovej básni uštedrí nemilosrdné invektívy.

Osobne mám gramatický rým rád, je nedeliteľnou súčasťou stredovekej poézie, pri detských riekankách je ľahko zapamätateľný, v spievaných textoch sa ľahko učí a pamätá, pri epických skladbách stostranových rozsahov potrebujete často posúvať dej, nielen lyrické pocity, a preto sa hodí. Pokiaľ však píšete modernú poéziu, rátajte s tým, že to bude považované za slabinu.

Hádam by aj stačilo. Nabudúce sa budem venovať „hviezdoslavčine“, a teda inverzii, przneniu slov apostrofmi, aby boli kratšie a pod. a poetického jazyka ako odrazu „súčasnosti“.

Skryť Zatvoriť reklamu