Teória viazaného verša pre laikov - Sestína

Písmo: A- | A+

Sestína je z tradičných lyrických foriem rozhodne jedna z najťažších. Niekde som čítal, že je to vrchol snaženia Parnansistov, forma, ktorá dokáže, či je básnik schopný... všetkého.

Priznávam bez mučenia, nie je to ľahká záležitosť. Musíte vziať šesť slov a tie opakovať na konci jambických veršov v ustálenom poradí (osobne preferujem schému abcdef faebdc cfdabe ecbfad deacfb bdfeca), má to čo dočinenia s pravidelným systémom obmeny rýmov, koho by to zaujímalo, je to celkom dobre popísané v anglickej Wikipédii.

„Ale to nie je všetko!“ huláka „telešoping“ a výnimočne nezavádza. Na záver prichádza trojveršie, v ktorom sa využívajú vnútorné rýmy. No, rýmy. Sestína je nepríjemná v tom, že rýmy sú tvorené tými zmienenými šiestimi slovami, ktoré sa však navzájom nerýmujú. Znamená to, že musíte napísať pomerne obsiahly slovný útvar, udržať nejakú myšlienku a neustále hľadať spôsoby, ako zachovať verše svieže pri použití tých istých slov.

Nečudo, že na sestíny často nenarazíte, či už v básnických zbierkach alebo na internetových stránkach. Sú nemilým dôkazom, že ovládnutie formy si vyžaduje okrem talentu i tréning, trpezlivosť, úsilie... Jednoducho všetko to, čo sa dnes nenosí.

Sestína vznikla kdesi v 12. storočí v Provensalsku, pripisuje sa trubadúrovi Aranutovi Danielovi a postupne sa ustálila do svojej komplikovanej podoby a šírila Európou. Pravdou však je, že sa o ňu pokúšali zväčša tí autori, ktorým šlo o dosiahnutie symbiózy formy a výpovede v čo najdokonalejšom pomere. 

Inou podobnou strofickou básňou je pentína, ktorá sa tvorí piatimi veršami na strofu s piatimi slovami obmieňanými v rýmoch.

SMUTNÁ BÁSEŇ HĽADÁ ZMYSEL BYTIA S VIEROU

Hneď na počiatku bola jedna smutná

myšlienka stvoriť svetlo ako báseň,

veď po tme pravda veľmi zle sa hľadá

a ešte horšie nachádza sa zmysel

pre krásu, ktorá vyplávala z bytia,

z ničoty, poháňaná srdcom s vierou.

A pravda paradoxne vznikla s vierou,

jediná, neomylná, mútna, smutná,

démoni kúria pod kotlami bytia

nech zuby nedrkocú, kým sa báseň

pokúša stvoriť kontrast, nový zmysel

v tom, ako z absolútna únik hľadá.

Hm, zvláštne, dnes sa opäť pravda hľadá,

zlí ľudia mrzko nakladajú s vierou

v násilí, nenávisti vidia zmysel,

snáď bez obety bude duša smutná?

Aj keby, načo krvou písať báseň

a nezaváhať vraždiť počas bytia? 

To dobré imigruje z nášho bytia

a spätne cestu do neho si hľadá.

Čo zmôže proti plotom jedna báseň?

Tým ohradeným valom mužov s vierou?

Tma na obete očí, nemá, smutná

kým vládni diabli v zbroji vidia zmysel.

Nezmysel! Svätá vojna dáva zmysel

len bláznovi, čo chce byť pánom bytia,

má svoju pravdu, hoci býva smutná

a nevedúco chybu v druhých hľadá,

akoby nešlo prosto žiť len s vierou,

že spolu napíšeme krajšiu báseň.

O láske. O tom, o čom táto báseň

presviedča presvedčených, že má zmysel

stáť na vrchole, blízko nebies, s vierou,

pri ktorej dotkneme sa ducha bytia.

Ak v mene božom toho, ktorý hľadá

dnes odmietneme, pravda bude smutná.

Hej, či je smutná táto krehká báseň,

veď vlastne hľadá v neistote zmysel.

Ten údel bytia, slepo skonať s vierou...

P.S. O sestíny som sa pokúšal niekoľkokrát, dokončil som len dve. Prvú v čase, kedy som o veršovaní nevedel nič a výsledok tomu zodpovedá. Toto je preto, podobne ako v prípade gazela, tá lepšia. To, že nadpis tvorí zmienená šestica slov na konci veršov, asi nemusím zdôrazňovať.

Skryť Zatvoriť reklamu