Akonáhle si uvedomíte, že slovenčina má prízvučné a neprízvučné slabiky (viď. minulé dva príspevky), máte spolovice vyhrané. Fór spočíva v tom, že ich pravidelné striedanie vytvára rytmus, ktorý aj neznalý čitateľ intuitívne vycíti, báseň mu „dobre znie“.
Iste, dá sa s tým rôzne experimentovať a porušovať pravidlá, to si však vyžaduje majstrovské zvládnutie slovenského jazyka a verte mi, rozdiel medzi človekom, čo netuší a majstrom je badateľný. Je to, ako keď začínajúci hudobníci kopia chybu za chybou vs. džezoví velikáni hrajúci free džez. Skrátka, aj keď vám budú tí prví tvrdiť, že je to umelecký zámer, podstata je v tom, že iba málo cibrili svoje inštrumenty (tu jazyk).
Odbočím na chvíľku k viazanému veršu ako takému. Pri tvorbe rýmovaných veršov platí, že by sa tieto verše mali rytmicky zhodovať, a teda rýmovať daktyl s trochejom je školácka chyba, tak častá aj u tvorcov, ktorí píšu roky spoliehajúc sa na intuíciu. A pritom by stačilo venovať päť minút slabikovaniu a zistili by, že im ich básne zrazu pochvália aj iní ľudia ako fanatickí pritakávači a zdvorilí rodinní príslušníci.
Príklad:
MIlá MOja ŽEna,
PREčo NIE si NEmá?
vs
MIlá MOja ŽEna,
TVOja reč BODne ma.
V prvom príklade je čistý trochej. V druhom sa rýmujú asonančné (toto slovo si zatiaľ nevšímajte) verše trochejské a daktylské, počet slabík je síce zhodný, ale dojem z rytmu nie je práve extatický. A o tom to v kocke je.
Metrum básne je dané počtom stôp vo verši. Trochej je stopa s dvomi slabikami (prízvučná a neprízvučná), takisto jamb (neprízvučná a prízvučná slabika), daktyl je trojslabičná stopa (prízvučná a dve neprízvučné slabiky). Existuje množstvo ďalších stôp (napr. amfibrach (neprízvučná-prízvučná-neprízvučná slabika, napr. už STOJ tu), spondej (dve prízvučné slabiky, napr. PÁVÍ) atď., v realite sa k nim dostanete zväčša potom, čo zvládnete tie základné a netreba si nimi lámať hlavu). Počet stôp na verš následne teória literatúry rôzne pomenúva, ale tým sa teraz nebudeme trápiť.
Čo je podstatné, je fakt, že pokiaľ sa vám budú zhodovať počty slabík vo veršoch, čo sa navzájom rýmujú a aj prízvuky budú zhodné, máte po starostiach. Spočiatku to môže byť frustrujúce, ale to je na začiatku vždy, keď sa učíte maľovať, hrať na hudobnom nástroji, písať... Receptom je cvičiť a cvičiť a po rokoch opäť iba cvičiť. Prirodzené talenty, ktoré cvičiť nepotrebujú, sú vzácne a stavím sa s hocikým, že na internete v slovenskom prostredí ich veľa nebude, ak vôbec nejaký. Ono, koľkých svetových slovenských básnikov poznáte (uznaných šírou zemeguľou, nie iba nami)? Koľko máme nositeľov Nobelovky? Koľko slovenských poetov je celebritami a prisahajú na nich davy? Že o to nejde? V konečnom rezultáte je rozdiel medzi zabudnutím a uznaním práve v tom, aký dopad má tvorba autora na spoločnosť, bez ohľadu na to, aký je super umelec. A jedným z najzákladnejších predpokladov k zviditeľneniu sa mimo úzky okruh známych je úspech v súťažiach alebo inde. Môžete odbornú kritiku haniť a pohŕdať ňou, napriek tomu jej jedno uprieť nemožno. Okamžite spozná, keď sa niekto iba tvári, že je alternatívny borec a ani netuší, o čom točí.
No, som si uľavil, tak späť k stopám. Samozrejme ich môžete rôzne kombinovať (daktylotrochejský verš a pod.) a verše, čo sa rýmujú, nemusia mať zhodný počet stôp, teraz už viete, že keď chcem napríklad jeden verš skrátiť a je napríklad daktylský, tak musím ubrať tri slabiky, z ktorých prvá je prízvučná. Ešte dodám, že žiadny z uvedených príkladov nie je ten „správny“, všetky sú rovnako dobré a je na autorovi, ktorú možnosť považuje pre svoju báseň za najlepšiu.
Príklad (striedam daktylské a trochejské verše a rýmy):
Neverím slovíčkam veriacich o viere,
majú v očiach úsvit mŕtvych plání,
hriešnikom v spovedi hrešenie operie
zlobu, ďalšiu činia na svitaní.
Kebyže chcem skrátiť daktylský úvodný verš, tak môžem vyňať nejaké tri slabiky tvoriace daktyl (napr. "veriacich"):
Neverím slovíčkam o viere,
majú v očiach úsvit mŕtvych plání,
hriešnikom v spovedi hrešenie operie
zlobu, ďalšiu činia na svitaní.
Alebo trochej (vyberiem v druhom verši "majú" a vo štvrtom "ďalšiu činia"):
Neverím slovíčkam o viere,
v očiach úsvit mŕtvych plání
hriešnikom v spovedi hrešenie operie
zlobu na svitaní.
A to je všetko. Ono sa to nezdá, ale v rámci rytmiky verša je toto alfa a omega a po chvíľke cvičenia sa to stane intuitívne, verte mi. Som drevo a už mi to celkom ide. A stačilo mi na to len nejaké štvrťstoročie tréningu. :)
