Teória viazaného verša pre laikov - Urban legend

Písmo: A- | A+

Kto by to bol povedal, že sa dožijem dvojciferného čísla mojich úvah nad viazanými veršami. Pôvodne som mal v pláne len ozrejmiť pisateľom, prečo sa ich najúprimnejšie slová vtesnané do rýmovaných básničiek stretávajú s kritikou.

V danej oblasti som nateraz vyčerpal studnicu postrehov, takže ďalej sa už môžem venovať len nudnej teórii. Kým sa do toho dám, skúsim si najprv zafilozofovať nad nesmrteľnosťou chrústa.

Terčom mojej úvahy bude urbánna legenda alias Jožo Urban. A teda vlastne význam textov o básnení. Predpokladám, že každá generácia autorov mala k dispozícii nejaké traktáty, ktorými sa zaklínala. Pre mňa je takýmto „must read“ spisom „Utrpenie mladého poeta“. Nebudem o ňom nič písať, pretože som ho nečítal. Zatiaľ. A ani o autorovi nemienim prepisovať wikipédiu, prípadne Ondreja Kalamára. Čo o ňom asi neviete je, že napísal texty k debutovému (a v dobe nahratia nevydanému) albumu bratislavskej rockovej kapely Dorian Gray. A hoci som mnohé skladby mal zažité s pôvodnými textami, niektoré boli fakt dobré (taký Kristus je chorý...). Jeho básnickú tvorbu do vlastnej dŕžavy len tak ľahko nezoženiete. Nič z pôvodnej tvorby sa nedotlačilo už roky a v kníhkupectvách naďabíte akurát na výber zvaný „Život je frajer, ale ja som väčší“. Pokiaľ nemáte, neváhajte, odporúčam nadšenejšie ako díler špáradiel tovar predsedovi vlády.

Odvšadiaľ sa na mňa roky valia ódy na samouka, ktorý sa stal ikonou básnického borca s neobvykle ovládnutou teóriou. A nepochybujem, že aj na vás. Keď sa začítate do jeho tvorby, je vám (vlastne mne) okamžite jasné, že okrem rebelantskej výpovede vedel až podozrivo dobre, čo činil.

Sonetové vence súkal z rukáva s vervou kartového kúzelníka a pôsobia ľahšie ako anorektická príslušníčka najstaršieho povolania. Navyše, pohyboval sa sebaisto ako vo viazanom, tak voľnom verši. Nechcem, aby ste mu vyrezávali modlu a obetovali červený atrament za záblesk inšpirácie. Skúste si však zodpovedať otázku, či je troška vzdelania na poli literárnej teórie naozaj tak negatívna činnosť a záhuba „tej naozajstnej“ poézie.

Dovolím si zacitovať siedmy sonet z venca nazvaného „Dnes je Mikuláša“:

Tvoj hraný orgazmus mal dostať cenu Grammy.

Na vratké pódium by si šla neistá.

A ja, tvor zabitý úvahou, ako je mi,

by som bol troglodyt a hnusný sexista.

Smrť nemá orgazmus a neverím, že páli.

Plavý kôň zaerdží a Mikuláš ho skrotí.

Za všetky rozkoše, čo sme si požičali,

platíme ako psi. Platíme doživotím.

Láska je bezradná. Nič nerieši, len trpí.

Svetlá sa zahryznú do noci ako upír

a ja sa vždy vyplazím kamsi z krytu.

Na stenách predmestí nachádzam menetekel

a to, čo zarevem, dostane cenu z pekiel –

- za verný zvuk a drive a originalitu.

O sonete napíšem zvlášť článoček. Ale asi nebudete priveľmi namietať, že táto časť celku obstojí aj samostatne, forma je umná a neruší nejakými rytmickými anomáliami. Slová sú dostatočne moderné, súčasné, abstraktné výrazy ako peklo, láska a smrť dostávajú na frak, skrátka, kebyže mám nedostatok sebavedomia, zabalím pisacie potreby a namiesto vlastných depresií sa ukájam čítaním takýchto básní.

Milovníci hrubých výrazov a nerýmovaných útvarov pri ňom zaplesajú, veď písal aj takto:

DAJTE TIE RUKY PREČ

Vždy ktosi pašuje spermie cez hranicu medzi mužom a ženou. Odišla aj s kontrabandom.

Okná vŕzgajú, srdce láme rebrá a štartuje k stropu. 

Som myslel, že bude sanitka. Videl som svätého Petra 

dívať sa na hodinky a hovoriť: "Synu, do neba je bližšie

ako do baru. A keby si už silou-mocou chcel poslať

posolstvo, nebaľ ho do fľaše, ale do kostolnej veže."

Ak som videl čosi dôstojne umierať, bol to sneh.

Nedal im šancu, aby rečnili, aký bol dobrý chalan.

No ešte nič som nevidel dôstojne žiť, aby na to

nesiahol zločinec alebo pápež.

Ty nie si čistá. Len smrť a kurva je čistá,

lebo je studená pre všetkých.

Pokiaľ mi niekto, kto píše takéto básne, povie, že kašli na konvencie a píš, som takmer náchylný mu vyhovieť. Ak však napíše čosi o tom, že jazyk je nástroj, ktorý treba vedieť používať, verím mu aj bez náchylnosti. Škoda, že bolo Utrpenie mladého poeta sprofanované v dobe, keď som dospieval (a nespieval). Ale mám ho na zozname.

Čo som týmto vlastne chcel vyjadriť? Že som ako Urban? Ani náhodou! Ešte to by mi chýbalo! Skôr som chcel, aby ste si všimli, že velikáni v poézii sa až na štatistické odchýlky nadprirodzených talentov vždy orientovali aj v jazyku, v ktorom písali. Tá cesta môže byť dlhá, bez konca, avšak každý krok vpred stojí za to. Keď už pre nič iné, tak pre ten pocit, že sa vaše básne budú čítať aj inde ako na obmedzenom okruhu „priateľov“ na facebooku. Nemusíte mi veriť, poučte sa u najlepších.

P.S.
KRISTUS JE CHORÝ (1998)

Kristus je chorý

V horúčke horí

Dnes je už varovná

To z tejto doby

Čo sa tu robí

I jeho odrovná

Kristus je chorý

On čosi stvorí

A blbec dohnojí

Hlavu má v ohni

Lenže je skromný

O lieky nestojí

Kristus je vážne chorý

A dobrých liekov niet

Liečia ho diktátori

A tak ho stráca svet.

Kristus je chorý

Nič nehovorí

Trápi sa celkom sám

Na jeho telo

Sa nad posteľou

Zlietajú mraky vrán

Kristus je chorý

Už nič nestvorí

Už nemá toľko síl

Tu každý odpad

Zvykol si klopať

Stačí, keď odprosí

Kristus je vážne chorý

A dobrých liekov niet

Liečia ho diktátori

A tak ho stráca svet.

Skryť Zatvoriť reklamu