A to, ako s týmto priestorom naložiť, je rovnako pestré ako samotné básnenie.
To, či sa verše zarovnajú doľava, doprava, na stred, prípadne rozhádžu po stránke, je podmienené jediným – ako sa autorovi páči. Sú takí, čo považujú priestorové vyjadrenie za ďalší komunikačný nástroj svojich zámerov. Verše môžu tvoriť obrazec, geometrický, abstraktný, konkrétny... Môžu odzrkadľovať chaos autorových pocitov a pod. To však zaváňa umeleckým úsilím, a preto sú aj takí, čo si s vizuálnou stránkou hlavu nelámu a spoliehajú sa na svoj okamžitý estetický popud. Opäť! Toto nie je o pravidlách, úzusoch, obmedzeniach, ale o možnostiach, ako svoje dielo ošatiť pred vypustením do sveta. Pokiaľ ho pošlete na nudapláž, pokojne môže ísť holé a možno ho dobehne aj synonymický význam slova „nuda“. Ak ho však plánujete predviesť pred smotánku, môžete siahnuť po najnovších módnych trendoch. A tak ďalej.
Čoraz viac žijeme v digitálnom svete, vo virtuálnej realite. Jej možnosti ovplyvňovania zmyslov sú bohaté. Spájanie nástrojov multimediálneho charakteru umožňuje pôsobiť na viaceré zmysly a naraz. Pravda, ako kde. Taký facebook sa s formátovaním textu priveľmi nezaoberá, konzum vyžaduje chrliť množstvo balastu v čo najkratšom čase, a preto nejaké zamýšľanie sa nad umiestnením slov prenecháva zabudnutiu. Nakoľko ľudia čoraz menej čítajú s porozumením, zato ochotne vypínajú centrá myslenia a vnútorného preciťovania pozeraním sa na obrázky a videá s explicitným posolstvom, umožňuje to facebookovým pisateľom zaobaliť svoje slová aspoň do farebných rámčekov, prípadne pripojiť nejaký obrázok a pod. Je v tom skrytý potenciál, ktorý však ostáva nevyužitý. Pretože prvoplánovosť, gýč atď. (ružové pozadie, citovo vyprahnuté umelohmotné sladké devy, koníky, západy slnka...) vládnu masovej spotrebe.
Pokiaľ sa autor naučí okrem písania a čítania aj niečo o programovaní alebo narábaní s programami na spájanie textu, obrazu, zvuku, videa alebo hoci chuti a pachu, má možnosť tvoriť umelecké diela, ktoré majú potenciál osloviť viaceré zmysly naraz a prísť s niečím neočakávaným, podmanivým. Lenže to sa bavíme o učení sa narábania s novými nástrojmi pre účely vedomej umeleckej činnosti, preto sa nečudujme, že ich na Slovensku máme k dispozícii v pomere nula nula nič.
Vo svete však existujú príklady, ako na to. Čítate báseň o mori a v pozadí šumia zvuky vĺn. Hypertextové odkazy zo slov vás navedú na významy, nové stránky a pod. Video ukáže, ako by autorova imaginácia vyzerala v praxi, pocítite slaný vzduch... Do počítačového programu zadáte slovo a on vám vytvorí báseň. Zakaždým inú. Autor vytvoril algoritmus a jeho výstupy sú neopakovateľné, vždy iné, keď kliknete na jeho stránku...
Prináša to znepokojivé myšlienky nad hranicami poézie, ale aj nové spôsoby, ako narábať s textom v prostredí, ktoré ponúka viac ako pero a papier.
A keďže sme vo facebookovej literárnej skupine Literárne neformality, neuchopiteľnosť internetového prostredia je priam slovníkovou definíciou „neformality“. Verím, že by to mohlo inšpirovať ako autorov túžiacich po vymanení sa zo škatuliek a čitateľov dtto. Čo vy na to?
