Teória viazaného verša pre laikov - Vizuálne rozloženie rýmov a multimedialita

Písmo: A- | A+

To, že existujú rôzne formálne upnuté strofické útvary, sme si už dostatočne ukázali. Tým však ich potenciál nekončí. Bez ohľadu na to, či píšete viazaným alebo voľným veršom, vaše slová zaberajú určitý priestor.

A to, ako s týmto priestorom naložiť, je rovnako pestré ako samotné básnenie.

To, či sa verše zarovnajú doľava, doprava, na stred, prípadne rozhádžu po stránke, je podmienené jediným – ako sa autorovi páči. Sú takí, čo považujú priestorové vyjadrenie za ďalší komunikačný nástroj svojich zámerov. Verše môžu tvoriť obrazec, geometrický, abstraktný, konkrétny... Môžu odzrkadľovať chaos autorových pocitov a pod. To však zaváňa umeleckým úsilím, a preto sú aj takí, čo si s vizuálnou stránkou hlavu nelámu a spoliehajú sa na svoj okamžitý estetický popud. Opäť! Toto nie je o pravidlách, úzusoch, obmedzeniach, ale o možnostiach, ako svoje dielo ošatiť pred vypustením do sveta. Pokiaľ ho pošlete na nudapláž, pokojne môže ísť holé a možno ho dobehne aj synonymický význam slova „nuda“. Ak ho však plánujete predviesť pred smotánku, môžete siahnuť po najnovších módnych trendoch. A tak ďalej.

Čoraz viac žijeme v digitálnom svete, vo virtuálnej realite. Jej možnosti ovplyvňovania zmyslov sú bohaté. Spájanie nástrojov multimediálneho charakteru umožňuje pôsobiť na viaceré zmysly a naraz. Pravda, ako kde. Taký facebook sa s formátovaním textu priveľmi nezaoberá, konzum vyžaduje chrliť množstvo balastu v čo najkratšom čase, a preto nejaké zamýšľanie sa nad umiestnením slov prenecháva zabudnutiu. Nakoľko ľudia čoraz menej čítajú s porozumením, zato ochotne vypínajú centrá myslenia a vnútorného preciťovania pozeraním sa na obrázky a videá s explicitným posolstvom, umožňuje to facebookovým pisateľom zaobaliť svoje slová aspoň do farebných rámčekov, prípadne pripojiť nejaký obrázok a pod. Je v tom skrytý potenciál, ktorý však ostáva nevyužitý. Pretože prvoplánovosť, gýč atď. (ružové pozadie, citovo vyprahnuté umelohmotné sladké devy, koníky, západy slnka...) vládnu masovej spotrebe.

Pokiaľ sa autor naučí okrem písania a čítania aj niečo o programovaní alebo narábaní s programami na spájanie textu, obrazu, zvuku, videa alebo hoci chuti a pachu, má možnosť tvoriť umelecké diela, ktoré majú potenciál osloviť viaceré zmysly naraz a prísť s niečím neočakávaným, podmanivým. Lenže to sa bavíme o učení sa narábania s novými nástrojmi pre účely vedomej umeleckej činnosti, preto sa nečudujme, že ich na Slovensku máme k dispozícii v pomere nula nula nič.

Vo svete však existujú príklady, ako na to. Čítate báseň o mori a v pozadí šumia zvuky vĺn. Hypertextové odkazy zo slov vás navedú na významy, nové stránky a pod. Video ukáže, ako by autorova imaginácia vyzerala v praxi, pocítite slaný vzduch... Do počítačového programu zadáte slovo a on vám vytvorí báseň. Zakaždým inú. Autor vytvoril algoritmus a jeho výstupy sú neopakovateľné, vždy iné, keď kliknete na jeho stránku...

Prináša to znepokojivé myšlienky nad hranicami poézie, ale aj nové spôsoby, ako narábať s textom v prostredí, ktoré ponúka viac ako pero a papier.

A keďže sme vo facebookovej literárnej skupine Literárne neformality, neuchopiteľnosť internetového prostredia je priam slovníkovou definíciou „neformality“. Verím, že by to mohlo inšpirovať ako autorov túžiacich po vymanení sa zo škatuliek a čitateľov dtto. Čo vy na to?

Skryť Zatvoriť reklamu