Pre prípad, že niekto o Ecovi nepočul, je to autor románu Meno ruže. Áno, to je ten film, čo v ňom hrá Connery kríženca Sherlocka Holmesa a Františkána. Nebudem sa vyznávať z lásky k tejto skvelej knihe o knihách a v rýchlom slede, aby bolo jasné, spomeniem, že napísal ďalších päť románov, z ktorých som čítal ešte druhý v poradí, a síce Focaultovo kyvadlo. To je podstatne nestráviteľnejšie napísané dielo, ale k teóriám o svetových spiknutiach pridáva úžasné množstvo látky na premýšľanie (Dana Browna a jeho Made in China verzie prázdnych a lacných slov s tým nemožno porovnávať). Potom som si dal od jeho beletrie pauzu a neodolal som až poslednému jeho románu, ktorého názov je situovaný do Prahy (a dej na koniec 19. storočia), čím ma nalákal ku kúpe.
Kým vo Focaultovom kyvadle si hlavná postava vytvára teórie o spiknutiach a je konfrontovaná s následkami svojich postrehov, tu je hlavná postava priamo spiklenec, falšovateľ a špión Simonini. Je to on, kto vyrába spiknutia, pomáha ich následne odstraňovať a mimovoľne sa stáva autorom závažných dokumentov, ktoré vyústia do Dreyfusovej aféry a k vzniku takzvaných Protokolov sionských mudrcov. Áno, ústrednou témou je nenávisť k Židom, ale hlavná postava nikoho nediskriminuje, nenávisť a predsudky chová prakticky ku všetkým, ženám, kňazom, Talianom, Francúzom, Nemcom... Dokonca aj k lasičkám.
„Němce jsem poznal, a dokonce jsem pro ně pracoval: je to nejnižší stupeň lidství, jaký si lze představit. Němec vyprodukuje v průměru dvojnásobek výmětů, jež vyprodukuje Francouz.“(ECO, Umberto. Pražský hřbitov. Praha : Argo, 2011. 466 s. ISBN 978-80-257-0487-5)
Ako správny gurmán si nenechá pokaziť chuť, a to ani po vražde. Ale z deja nemienim veľa prezrádzať, treba si ho prečítať a vstrebať.
Dielo je typická Ecovština, roviny sa prelínajú, pahorkatia, horovatia a napokon je v nich stále možné vymýšľať ďalšie a ďalšie súvislosti. Schizofrenik vedie dialóg prostredníctvom denníka a do toho vstupuje rozprávač, ktorý tiež prepisuje poznatky z menovaného dokumentu. Vystupuje tu plejáda historických osôb, od spisovateľov cez Freuda až po divné existencie. To neváha zdôrazniť vydavateľ i sám autor v poznámke na konci knihy, akoby bolo treba potvrdiť, že Eco je naozaj borec a kým niečo napíše (a cituje množstvo iných prameňov), veľa si o tom naštuduje. Prekladateľ Jiří Pelán sa podujal napísať o Ecovi medailónik a mňa teší, že si literárna kritika konečne začína všímať kvalitu aj v iných médiách, pretože sa v poznámke pod čiarou zjavuje aj odkaz na skvelý komiks Willa Eisnera – Spiknutí: Tajný příběh Protokolů sionských mudrců, ktorý vyšiel česky v roku 2008 a predslov napísal práve Eco.
Neostáva mi, než na záver knihu srdečne odporúčať, jej autor je manipulatívny i presvedčivý zároveň a stále vo forme!
