William Wordsworth – Zmätený šťastím

Zmätený šťastím – sťa nervózny vánok,

och, s kým len – podelím sa uchvátený,

kým odpočívaš v tichom hrobe v zemi

tam, kde sa minieš s osudovou ranou?

Tá ľúbosť, verná ľúbosť zve ma za ňou –

Na teba zabudnúť ja ako môžem?

Hoci len na maličkú chvíľku, nože,   

som očarený, sťaby zrak mi schradol

pred najsmutnejšou stratou! – Zas je nová,

žiaľ, ten ma najsilnejšie pichol, zle je,

nie, viac ma bodá – chmúrny nemám slová,

vediac, že poklad môjho srdca nie je,

a ani v nepočatých rokoch znova

nebeskú tvár jej ku mne nepriveješ.

Surprised by joy—impatient as the Wind

I turned to share the transport—Oh! with whom

But Thee, long buried in the silent Tomb,

That spot which no vicissitude can find?

Love, faithful love, recalled thee to my mind—

But how could I forget thee?—Through what power,

Even for the least division of an hour,

Have I been so beguiled as to be blind

To my most grievous loss!—That thought’s return

Was the worst pang that sorrow ever bore,

Save one, one only, when I stood forlorn,

Knowing my heart’s best treasure was no more;

That neither present time, nor years unborn

Could to my sight that heavenly face restore.