Známa mojej mamy, pani Oľga Matušincová-Viganová, mi svojho času podarovala svoju zbierku Básne na dobrú noc. Svorne sme sa posťažovali, že literárni kritici a mnohí vydavatelia nevedia doceniť úprimnosť kostrbatých slov začínajúcich poetov, a tak neostáva iné, ako si svoju kariéru budovať nezávisle. Aby nám do toho nikto nekecal. Priznám sa, aj keď je to lákavé, zatiaľ odolávam. Ale k veci. Vo svojej zbierke sa pani Oľga venuje predovšetkým náboženským témam. Dĺžka priemernej básne je často viacstranová a dôraz je kladený na viazaný verš, absenciu rytmu a gramatické rýmy. Napríklad:
Kedysi dávno raz
keď ešte nebol čas
a svetlo s tmou splývalo
a na zemi nič nebolo,
zrodila sa predstava
a myšlienkou sa nazvala.
A na začiatku bola myšlienka
a tá ma na to naviedla,
keď sa za mňa zapáliš
aj hory so mnou preletíš
a nič nebude ti v ceste stáť
keď mňa v mysli budeš mať...
Na chvíľu budeš pre mňa žiť,
za mňa sa všade budeš biť
a nevzdáš sa nádeje,
že ma raz vietor rozveje.
alebo
Aj keď som sa nenarodil,
predsa rozprávam,
z tej neznámej diaľky
sa Vám všetkým do sŕdc prihováram.
Bol som niekým stvorený,
z veľkej lásky zrodený
a v plnej radosti som sa ozval:
už som tu a existujem
a tvoju lásku potrebujem,
moja duša malinká je
a srdiečko mi bije,
nechajte ma takto žiť
a snažte sa ma nezraniť.
Láska medzi Vami skončila
a pre mňa posledná hodina odbila.
Napriek tomu, že dielo ma veľmi neoslovuje, vážim si ho ako dar od človeka, ktorého som videl dvakrát v živote a tiež ako dôkaz, že keď sa chce, ide všetko.
Krátko na to som dostal do daru básnickú zbierku vydanú v zabudnutom vydavateľstve Limerick. Od jednej z mojich lektoriek na vysokej škole, s ktorou som rád rozoberal svoje poetické pokusy. Útla knižka Myslieť bolí od Jany Mojžitovej, vtedy tiež študentky francúzštiny a slovenčiny, je naplnená pomerne krátkymi modernými zamysleniami vo voľnom verši. Dielo, ako som sa neskôr dozvedel, dokonca vyšlo aj v ruskom a srbskom preklade. Skláňam sa nad jej Pí áR. To už zaváňa vedomým úsilím. Niektoré momenty sma však oslovili, napríklad:
svet chcem vnímať inak
vysmejem sa konvencii
a utečiem zo školy
skočím z mosta
zafajčím si pľúca
a vykašlem sa na to
že sestra povie: si sprostá
a mama bude šialene smutnou
princeznou
ľudia budú vrážať oči do zeme
keď po ulici pôjde ďalší
blázon
alebo
keď ma naštvú
nekopnem ich do zadku
to by som ich posunula
zas o kúsok ďalej
alebo
fragmenty makrokozmu
kúpila som si malý atlas
a teraz kráčam ulicou
s celým svetom vo vrecku
Skoro by som uznal, že ma v tej dobe autorka podvedome ovplyvnila, aj keď som z toho dobovo nebol veľmi nadšený, to som sa ešte silou mocou snažil rýmovať. Každopádne si aj tento dar vážim, má niečo do seba, ktovie, čo sa s Janou Mojžitovou stalo.
Na záver som si nechal pomerne emotívnu záležitosť. Mladý chalan Milan Hanzel si vo veku dvadsaťtri rokov vzal život, pretože nezvládol rozchod s dievčaťom. Jeho sestra (ak sa nemýlim) pomáhala organizovať jeden koncert mojej skupiny v Rakúsku a pri tej príležitosti nám venovala útlu zbierku básní, ktoré sú veľmi silným čítaním pádu jedného človeka (vydali ju posmrtne jeho príbuzní a priatelia). Nemá zmysel riešiť formu, ide o výkriky o pomoc. Nanešťastie, nepomohli. Jeho posledná rozlúčka by mohla byť mladícky banálna, keby nebola vo svetle reality desivá.
Ako vôňa ruží
Na stole máš starú fotku
strapatého chlapca
Ako úsmev z jeho tváre
lesk sa z nej už stráca
Ako úsmev z jeho očí,
láska z tvojho srdca
To, čo staviaš príliš dlho,
vždy sa ľahko rúca
Ako vôňa z krásnych ruží,
ako farby z obrazov
Strácajú sa naše city
v tieni všetkých podrazov
Na stole máš starú fotku
chlapca, čo ťa mal tak rád
Nevedel sa pretvarovať,
nechcel byť len kamarát
Iba s tebou cítil šťastie,
vďaka tebe začal žiť
Ty si ho aj napriek tomu
nevedela pochopiť
Na stole máš jeho fotku,
viem že si ho ľúbila
Devätnásťkrát na papieri
lásku si mu sľúbila
Iba fotku, nič viac nemáš,
poznal som ho dobre
Chcel ti znovu dokázať,
že nebo je modré
Chcel ťa poviesť jarným lesom,
lúkou plnou kvetov
Čakal, že mu zmeníš život
jednou krátkou vetou
Na stole máš jeho fotku,
všetko čo ti zostalo
Túto báseň písal s plačom,
pomaly a ospalo
Ako vôňa z tvojich ruží
zmizla duša z jeho tela
Odpusť mu to aspoň teraz,
bolo toho naňho veľa
alebo záverečná báseň zbierky (a obávam sa, že aj autora)
Ordo ex sequiarum
Stojíš tu tak prekvapene,
no nestojíš tu sama,
hlúčik ľudí, dážď a ticho,
uprostred len jama...
Tmavé šaty, nový účes.
Stojíš ako pravá dáma.
Romantickú atmosféru
kazí len tá prázdna jama.
Tak sa vzchop a prestaň plakať.
Podíď kúsok bližšie.
Ja len spím a napriek tomu
klesám stále nižšie...
Klesol som až celkom na dno.
Neboj, príde iný.
Tak poď sem a chladnou rukou
prihoď za hrsť hliny...
Žiadne ďalšie listy, básne,
žiadne bozky, hádky.
Vďaka Bohu bol môj život
krásny, aj keď krátky.
Stojíš tu tak prekvapene,
nechce sa ti uveriť.
Chcel som radšej s láskou umrieť,
ako bez nej ďalej žiť.
Odchádzam, tak maj sa krásne...
Neuniesol som svoj kríž.
Ak náhodou ti budem chýbať,
Snáď mi to raz odpustíš.
Smutné. Túto básnickú zbierku si cením najviac, pretože odzrkadľuje život (nech bol, aký chcel). Lúčim sa potichúčky.
Zoznam bibliografických odkazov (to ale znie fundovane, však?):
MATUŠINCOVÁ – VIGANOVÁ, Oľga. Básne na dobrú noc. Bratislava : Grafické štúdio Ing. Peter Juriga, 2001. 32 s. ISBN 80-968449-8-9
MOJŽITOVÁ, Jana. Myslieť bolí. Bratislava : Limerick, 2001. 58 s. ISBN 80-968694-4-2
HANZEL, Milan. Posledná. [Sl.] : [s.n.], 2003. 61 s.
