Dodnes si pamätám, ako som sa ako malý tešil na predposteľový rituál začínajúci nemennou zvučkou (aj tá už dnes doznala zmien, ako som nedávno pri prepínaní postrehol) a nasledovaný takými (použijem moderné nespisovné slovo) peckami, ako boli Macko Uško, Slimák Maťo a škriatok Klinček, Orlie Pierko, A je to a tak ďalej. Orlie Pierko bolo obzvlášť progresívne a stalo sa základom pre vstup do sveta Karla Maya (nič to, že vám to, milé deti, už nič nehovorí, určite ste aspoň počuli meno Vinnetou). Ale dosť bolo nostalgie.
Keďže o chvíľu moje deti dorastú do večerníčkového veku, nepopieram, že by som ich rád na tento rodičovský zvyk naučil (navyše, navykli by si spať v čase, kedy by nám, rodičom, nechali priestor pre inú, takpovediac ochotnícku večernú rozprávočku). A v tomto mi STV, ktorú, mimochodom, dávno nesledujem (nič proti, televízne vysielanie ide mimo mňa ako celok) podľa dnešného článku, situáciu neuľahčuje.
V čase po šiestej hodine večernej sa väčšinou s rodinou vraciame domov z prechádzky, nasleduje kúpanie, večera a večerníček by to krásne uzatvoril.
Neviem, ako definovať verejnoprávnosť, ale určite by v definícii nemal chýbať explicitne prítomný Večerníček. Dúfam, že sa nedožijem toho, že nakoniec zmizne úplne (už to počujem - veď nemá sledovanosť, hoci je stále v inom čase, čuduj sa svete...). Ako tak (ne)sledujem situáciu s chaotickou programovou štruktúrou STV, na istotu sa človek spoliehať nemôže, a tak ostávajú už iba DVD alebo iné médiá.
Nič strašné sa síce nedeje, určite to prežijeme bez následkov, ale aj tak, trošku ma mrzí, že už o večerníčkovaní budem svojim deťom akurát tak rozprávať. A to mi pripomína, dostávam sa do situácie, keď môžem povedať: „Za našich čias...“. A moje deti budú na mňa pozerať so zaujatým pohľadom niekoho, kto si predstavuje dávne časy rytierov, bardov a ... svojich rodičov. :)
