Balada o cestnej srnke
Bola raz jedna malá srnka z plání,
nechcela lesu svoje túžby oddať.
Od matky zutekala na svitaní,
diviaky zem tam zryli v hladných ódach.
Hluk prašnej autostrády sluchy bodal.
Za chrbtom tučné veže fajčili si
len atómové cigary a krysy
dedinské psiská mačkám hnali s rykom.
Dnes rozpoviem vám, prečo asi visí
pri ceste čierny rubáš poľovníkov.
Z Pohraníc smerom k Obdokovciam, páni,
vyšla si srnka, bývala to móda
jesennej kolekcie pre pozvaných,
a zrela betónové nohy, bodaj
by mohla pobehnúť si, nesloboda
zvieratám zakazuje nahor prísť si
a na Ferrari vychutnať si čísi
neľudský pocit, ktorý s vetrom vznikol,
uháňať ako obeť, dnes aj ty si
pri ceste čierny rubáš poľovníkov.
S pohľadom ku oblohe srnčia pani
nevidí, ako si ju cesta podá,
obecná, sem-tam nielen deti zraní
a vencom na krajnici svedčí voda,
čo z očí oblohy to na Heroda
dáva i umýva si ruky, zvýši
tie stávky, zovrú šoférove rysy
v grimase strachu, svedčia nešťastníkom.
No už je to tu! Brzda! Zrážka! Zlý si,
pri ceste čierny rubáš poľovníkov.
Poslanie
Ako tú srnku na večnosti z misy
aj tvoju dušu budú hlodať lysí
anjeli, padlí a či s božským vzlykom,
jedno je, ako dobre vešal by si
pri ceste čierny rubáš poľovníkov.
