Balada o sizyfovskej túžbe po odpustení
Popri prúde dravej rieky
tečie život čiarou v dlani.
Aspoň chvíľku chce byť s niekým,
s kým sa cíti milovaný.
Sľúbi vetrík lístku z brezy:
„K zemi nedopadneš tvrdo!“
Hrá sa vedľa briezky, medzi
ňou a uplakanou vŕbou.
Vzlietne lístok, vánku verí,
ten však city neutají
k bútľavine, preto smery
popletie si a je v háji.
Dopad lístku trhá žily,
láme srdce, zrak má vlahý,
už sa viacej nepomýli,
utrie slzy: „Zbohom, drahý!“
„Riečnym vílam láskaš vlásky,
ony v kmeňoch cítia pílu.
Osud vie byť krutý, ťažký,
nedopustí výkrik – Miluj!“
Ako sa to skončí? Ktovie.
Lístok utopí sa v riave
a tá čiare v dlani povie:
„Víchor, nože duj k tej pravej!“
A tak čerí brehy, vzlyká,
hľadá lístok na hladine.
Breza s vŕbou nešli nikam.
Či to zbadá? Či ich minie?
Popri prúde dravej rieky
tečie život čiarou v dlani.
Aspoň chvíľku chce byť s niekým,
s kým sa cíti milovaný...
