Byť voľný ako verš,
nech závidia mi obsadené slová,
že znova a znova väzbe unikám.
Bývali doby, kedy čo sa nerýmovalo, to som považoval za potratovú napodobeninu vznešenej rýmovanej poézie. Samozrejme, túžba dokázať svetu, že aj ja viem zrýmovať rovnaké prípony rovnakých slovných druhov, niekedy dokonca v rovnakom počte slabík v rámci verša, bola prisilná. Až som sa o nejakú tu dekádu pristihol, že ma baví vpletať myšlienky do fragmentov viet, ktoré neboli prózou, ale niečím, čo mi evokovalo poetickosť. A začal som sa starať o to, čože je to ten voľný verš. Appolinairovo pásmo, Ginsberg a jeho Kvílenie, malo to niečo do seba.
Nečítam viac rýmy Zimy,
rozviaž puky, pani Jar!
Na výslní preto Leto
neplače, však príde Jeseň,
po nej opäť básničkár...
Je rozšírený omyl, že voľný verš sa nesmie rýmovať. Podľa mňa smie. Kto môže v poézii vôbec niečo zakázať?
Mantinely si stavajú autori
ako pasce na nevšímavých čitateľov.
Oni si aj tak vždy všímajú tie svoje.
Voľný verš je zdanlivo oslobodzujúci, ale práve v tom tkvie jeho zrada. Rovnako, ako pri viazanom verši je „umenie“ písať ľahko a prirodzene (veľmi by som chcel písať nádherné verše plné skvostných viazaných rýmov, bez talentu a poznania jeho zákonitostí sa to však dá len vyvoleným výnimkám potvrdzujúcim pravidlo), tak aj pri voľnom verši je kľúčové narábanie s jazykom. A keď už som pri tom, áno, to, čo vyviera zvnútra, pocit, túžba, myšlienka, je vždy na prvom mieste, keď sa však na mňa vrhne nosorožec a funí si svoju živočíšnu podstatu – poéziu, ako by niekto dodal – nemožno sa čudovať, že pre ňu nemám pochopenie a utekám od nej (a neho) kade ľahšie.
Aj tu sa núka jeden nezadaný verš.
Aj tu. Nevidíš?
Neutekaj!
Ber!
Aby myšlienka pôsobila poeticky, potrebuje zaobaliť do slov, rytmu, tempa a básnických obrazov, ktoré ju vyčlenia z roviny konštatovania, napríklad:
Veta:
Pripiekol som kačicu.
Báseň:
Diabol naveky ťa nechal škvariť,
si nechutná, to nežeriem.
Vo voľnom verši hrozí zahltenie kadejakými abstraktnými vetami, staťami, siahodlhými výlevmi, ktoré tak ľahko skĺznu do nezmyselnosti, až sa čudujem, koľko autorov túži veľa slovami nepovedať nič. Preto, poučený predchádzajúcou vetou, zásadne nepíšem básne dlhšie ako jedna A4. Zásadne znamená – obvykle, raz za čas to neplatí. Vždy sa snažím nájsť mieru medzi tým, či mám ešte čo povedať a ak aj náhodou áno, ako to mám povedať. A s touto premúdrelou vetou končím svoju večernú úvahu, ako inak, štýlovo:
Kde bolo, tam bolo,
Stoj! Pozor! Voľno!
(Aj tak je rýmovanie najkrajšie)
