Bolo by krásne prehlásiť, že nápady a verše sa rodia v okamžiku, ktorý je vlastný iba géniom a tváriť sa, že to platí aj pre mňa. Avšak nebola by to pravda. Iste, nápady sa rodia v okamžiku, niektoré si zapamätám alebo zapíšem, iné zmiznú do stratosféry a počíhajú si (možno) na niekoho iného, aby ich sformoval/preslávil/speňažil... Nič to však nemení na tom, že obvykle im venujem určité úsilie, v rámci ktorého ich najprv rozpracujem, potom okázalo ignorujem a napokon dopracujem. A potom sa môže celý proces začať odznovu. V ideálnom prípade to trvá hodinku, stane sa však, že sa táto doba natiahne aj na dni, mesiace, roky. Momentálne som práve v štádiu počiatočného kvasenia myšlienok, ktoré majú aspoň nejakú šancu stať sa objektmi môjho záujmu. Uvádzam pár príkladov aj s komentárom:
Génius
Nadviazal kontakt s mimozemskou civilizáciou,
len škoda, že pozemšťania mu nerozumejú.
Klasická dilema ľudského nepochopenia ako komunikačnej bariéry má vždy priťahovala, rád by som jej dal vesmírny rozmer.
Múdrosť
Aj majster sveta v počte vedomostí na sekundu
prehráva na celej čiare s nevedomosťou.
Márnosť snaženia vs. túžba po dokonalosti, vďačná téma pre opisné vyjadrenie pocitov vo vzťahu k realite. Ak by som na toto chcel napísať báseň, asi by bola zasadená niekam do rybárskeho prostredia, tam sa dá využiť sieť, jej oká, poukázať na zručnosť, znalosť rýb, prostredia, načrtnúť niečo o leviatanoch, krakenoch a pod. Všetko to postaviť do kontrastu a tak. No, uvidíme.
Na porazenie
Z našich oslabených sŕdc
už aj mŕtvica dostala infarkt.
Toto je čistá pocitovka, ešte neviem, do čoho ju zasadím, momentálne mám pocit, že viac slov ani netreba a je to hotové dielo. Hm.
Americkí stredoškoláci
Kým všetci chcú iba jedno,
ja chcem iba jednu – teba.
Minule som zazrel v televízore akúsi americkú „komédiu“ zo študentského prostredia riešiacu jednu (po)hlavnú dilemu a napadlo mi, že by to chcelo odlíšiť od lásky a toto je výsledok. Aj tu mám pocit, že dielo je hotové, blízka budúcnosť ukáže.
Niektoré veci sú v štádiu, kedy som už takmer presvedčený, že viac im nedám, a tak ich ignorujem v záujme zachovania si odstupu, kým ich definitíve dokončím. Jeden príklad za všetky:
Dokonalosť
Dokonalosť je snom bláznov,
ktorým sa opíjajú, keď sa zľaknú,
že sú vlastne normálni.
Inakosť, túžba vyniknúť, navyše, samotná myšlienka nabáda k zamysleniu, kto sme, kam ideme, slovom, klasický pseudofilozofický balast, ktorý má šancu zaujať davy.
Na záver som si nechal úplne inú situáciu zo života nerozhodného stvoriteľa. Čo vybrať z viacerých verzií?
Hanblivý flirt
Vyzývam ťa do tanca,
ostýchavo, nesmelo,
len počestná romanca,
zľahka, telo na telo.
Vezmi si moje oči,
neboj sa, smieš.
a pozri sa na seba,
už rozumieš?
Viac slov ti netreba
aj tak som nemý
ako tá pahreba
žeravých snení.
Dar
Darujem ti svoje oči,
aby si pri pohľade do zrkadla
videla zmysel môjho života.
Toto ma vie zaseknúť lepšie ako najnabrúsenejšia sekera. Napísal som prvé dve slohy Hanblivého flirtu a veľmi dlho som sa mordoval s treťou, ktorá sa mi stále vzpiera. Rád by som tomu dal zakončenie v tvare „aj ty ma takto vnímaj, opätuj moje city, bla, bla“. Medzitým som vypichol to podstatné a vyjadril to prozaickou formou v Dare. Z pohľadu publikovania mám subjektívny dojem, že veršovaná verzia je čitateľsky vďačnejšia (a to s tým telom na telo sa mi veľmi páči), tá druhá je však údernejšia a bez problematickej tretej slohy. Ideálne by bolo obidve verzie spojiť a zachovať rýmy, čo sa mi, priznám sa, nedarí. Takže som vymyslel tento článok, kde sú obidve a je to. :)
Ak ste to dočítali až sem, klobúk dolu, dúfam, že Vám tento exkurz po zákutiach mojich duševných pochodov aspoň niečo dal, minimálne viete, čoho sa vyvarovať, ak máte ambície stať sa geniálnymi...
