Dogma naruby
Všetko krásne, čo nám zavše vyplňuje život
odplavuje veľtok času do zálivov
za hranice vnímania a brány snenia
na smetisko spomienok, do podvedomia.
Beznádej nás opantáva svojim mamom
v snahe ujsť jej, opojme sa sebaklamom
povzbudení vidinou, hľa, nadpozemským Rajom
usíname. Amen – telo na prenájom.
"Len ber si dušu našu, milý Bože
prečo v krušnej dobe zotrvávať, nože,
neváhaj a získaj nazad, čo je že vraj Tvoje
za nami sa naťahujú ruky Satanove."
Ajhľa, konečne už naše oči zhliadli kríž
na ňom dieťa zohyzdené svoje zobrazíš
znechutiť mu život, to bol teda cieľ
a po tejto skúsenosti znovu ožiť smel.
Prečo? Aby v mene Pána zvolal do Podsvetia,
nám, Anjelom padlým, dušiam Pekla:
"Šli ste s Diablom, a tak zotrváte spolu
vyhnal som vás na zem, svorne do exilu!"
Sme deti prekliatia, zdnuka naplnené tmou
bojíme sa noci a fascinujeme sa ňou
a až nás v svite luny spovie falošný kňaz,
by nám z vnútra nášho vyhnal zemský mráz,
pripravia nám hranicu, nie pohreb, lebo
pohania sme, Boh nás haní, nie my jeho
páľte nás, nečistý oheň, zožni kosti!
Rozptýľte náš popol k hviezdam, ku večnosti...
Preč z pekelnej tlamy, väzni zeme
preč od božstiev, na ne rýchlo zabudneme
preč od lživých miest a zapovedaných Rajov
preč do rúčej temnoty bez inotajov...
