Čo to vlastne je ten gramatický rým? Definícia sa odvoláva na to, že rým tvoria rovnaké hlásky prípon slov. Inak povedané, keď skloňujete napríklad podstatné meno (otec, otca, otcovi...), prídavné meno (pekný, pekného, peknému...), prípadne časujete sloveso (robiť, robil, robili...), tak sa budú rýmovať akurát tie prípony (napr. „ili“ v slovách robili – hanili a pod.).
S tým sa spája niekoľko negatívnych javov. Po prvé, rýmovať prípony zvláda okrem romantických Štúrovcov a ich nasledovateľov predovšetkým prvostupňová mládež. Na tom by nebolo nič zlé, keby sa to nespájalo so syndrómom rakovinovej tvorby. Príslušný (novopečený, netalentovaný, neskúsený, jedinečný, osobitý, vyberte si) autor, milovník neexistujúcich rytmov a gramatických rýmov v jednom, často zabúda na to, čo chcel povedať a jeho výlev sa mení na výpočet slovných druhov, ktoré po vzore hodín slovenského jazyka skloňuje rad za radom, koľko mu ich príde na rozum. Vo výsledku získava pocit mohutnej poetickej niekoľkostranovej nirvány, čo na tom, že ide o obdobu telenovely. A tak sa za sebou zjavujú rýmy ako vedeli, nechceli, zamreli, ožili, zhynuli, vrátili, nevrátili atď., kombinované sem-tam s inými slovnými druhmi, napr. s podstatným menom v nominatíve jednotného čísla (konina-tónina) alebo prídavnými menami (tie sú obzvlášť populárne, navyše je to ultra poetické, keď sa nimi vinou inverzií dosahuje pocit niečoho nekaždodenného, napr. chvíle magické – činy tragické).
Dotknem sa na chvíľku absolútnych rýmov (absolútno je silný básnický pocit), ktoré sa obvykle kombinujú v rôznych slovných druhoch (napr. sloveso a podstatné meno vír), ale existujú borci, ktorí zrýmujú dvakrát napr. slovo zmrzlinu (napr. Včera som si kúpil zmrzlinu – neveríte, aha, zmrzlinu!). Čo dodať.
Aby som iba neskuhral, gramatický rým má aj svoje pozitívne stránky. V jednoslabičných rýmoch (to sú také, čo ich tvorí jedna slabika, napr. sír - syr) sa gramatickosť ľahko stratí (napr. Srb, hrb, krb...). Ďalej sa s ním výborne udržujú v rytme piesne (väčšinou majú tieto slová rovnaký počet slabík s rovnakými prízvukmi, napr. ohník – koník, pobrali - ostali) a veľmi pomáhajú siahodlhým epickým útvarom. Keď už niekto nestriedmo koncipuje novodobú Hájnikovu ženu, nemá toľko priestoru na dumanie nad každým veršom, na rozdiel od ľubovoľného štvorstrofového útvaru, kde je priestoru na vyhratie habadej. Plus do toho vstupuje dej, ktorý sa najlepšie definuje slovesami, takže niet divu, že sa dajú rovno využiť pri tvorbe veršov. O veršíkoch, riekankách a ďalších útvaroch pre malé deti ani nevravím, tam je ich ľahká zapamätateľnosť nevyvrátiteľným plusom.
Zhrniem to, použitie gramatického rýmu by malo byť funkčné a nie mechanické, bez ohľadu na to, ako veľmi som presvedčený o hĺbke a úprimnosti svojich výlevov. Už len toto poznanie dokáže s autorom (a teda aj s jeho tvorbou) porobiť divy.
