Hranice
Stáročia stoickej istoty
milostne pravdu mi zataja,
čo bolo, razom sa lopotí
zhrbene, pod krížom, bez Raja.
Veril som, veriaci šialenec,
že dá sa nezmeniť, naveky,
vo viere neveriť premene,
nevnímať početné naprieky.
Všetko sa zmenilo, uznávam,
z dobroty hnisavo do tela
cez žily súcitu otrava
tajne sa ako tma votrela.
Kusisko zo srdca stála ma,
zavyl som mesiacu do tváre,
mosty tiež spálil a polámal,
a v krvi utopil akvarel.
Viem už, že znova mi netreba,
nevraciam fackanie na líce,
s hrôzou sa pozerám na teba,
strážim si neisté hranice.
Túžim len prekonať obavy,
nechcem byť otrokom lanských vín,
radšej ich verejne popravím,
mukám sa srdnato sprotivím!
Večnosť je na pohľad nemenná,
mení však istoty na zmätok,
patrím ti, som tvoja odmena,
konfúzne operné libreto.
Tragické javisko páli nás,
ako ním kráčame naboso,
zajtrajšok s dneškom sa prelína,
jak slnce klesáme za obzor...
