Jednu som vyťal a o rok vytnem znova!
Vyťal som borovicu, nech sa cítim ako vegetarián.
Vraždenie flóry nesprevádza kvílenie a ani gúľanie očí.
Je humánne.
Na hlavy sa tíško znáša sivý spad.
V osemdesiatom šiestom sme oslávili prvý máj, z ktorého dodnes mrazí.
V uliciach viala holubica mieru a sovietska vlajka.
Ukrajina bola (a aj dnes je) tá zlá, všakže?
Nálepky na všetko a pre všetkých núka sociálna virtualita.
Mohli sme mať svetovú knižnicu.
Poznatky a poznanie.
Máme, čo máme.
Na obraz svoj.
Ústami, nie, prstami!
Tvoríme lásku k blížnemu svojmu.
Svojmu? Kdeže!
Blízkosť nereže, nenadáva a nebolí.
Na každé písmeno dobrého skutku je poruke tisícka kritikov.
Každý vie všetko najlepšie.
Éra teoretických géniov a okolo nás smetie.
Viete, čo ma mätie?
Prečo každý deň vstanem z postele
a tnem do živého.
Akoby mŕtve nestálo za pozornosť.
Vysteľme hroby pre každého jedného chudáka,
ktorý nám bráni v anarchistickom sebectve!
Načo je nám zbraň s pár percentnou smrtnosťou?
Na ukončenie človečenstva stačí málo, zbaviť sa umenia.
Predstáv, snov, vzdelania a kultúrnej, pokojne si to slovo nenáviďte, osvety.
Načo svietiť, keď strach klíči v tme?
Páči sa mi české slovo petrklíč.
Viete si predstaviť, ako Ježiš vraví: „Peter, klíč!“
A dnes z toho máme svätostánok mamonu, obžerstva a nenávisti.
Čo už.
Som optimista.
Aj dnes môže vyrásť milá prvosienka.
Krása nie je konfekčná, nech už vám reklama tvrdí čokoľvek.
A láska?
Nebolí.
Láska.
