Minulý rok som si písal kruto formálny veršovaný denník, každý deň jeden záznam, nuž ma ani neprekvapilo, že som už tri mesiace viac-menej vyhorený. Je to zvláštny pocit, ale vlastne sa mi páči. K básňam sa vraciam pozvoľna a chvíľková nechuť sa premenila na príjemný pocit slobody. Píšem menej, avšak s pokojnou mysľou. Pokoj je síce vrahom veľkých vzplanutí, ale každý hasič vám povie, že nie každá spomienka na zbojnícke vatry (ha, sprvu som preklepol na varty, aj to má niečo do seba) je hodná oslavných historických zápisov v červenej knižnici (a je mi jedno, či si pod tým predstavíte horiaci les alebo vášnivú literatúru). Minulý rok som na iné verše moc síl nepozbieral, nečudo, že som si zväčša zapísal len nejaké letmé náčrtky, že čo s nimi. Ako to už býva, nič! A preto ich aspoň zhrniem na blogu, nech strašia aj niekoho iného.
Tradične ma lákalo opísať prienik za hranice možného, do sfér, kam vstupujú len naozaj výnimočné básne. A tradične som si vylámal všetky zuby, takže je dobre, že toto nie je audiokniha, rozumeli by ste mi len písmeno „š“.
Slepé ulice sa boja rozhliadnuť,
čo sa skrýva za obzormi hlavných ciest.
Deň smie občas nočné mory pozvať dnu,
neraz ostáva len jedno – zvesti zviesť.
Razom vzletné slová v básni menia smer,
vniknú do miest, kam sa neodváži nik.
A tým som skončil, prečítal si to po sebe a šup s tým do koša. Poďme ďalej. Internetové hádky už nie sú, čo bývali (pozdravujem Piano), ale mnohé blogové príspevky s nadhľadom žirafy spásajú lístočky interpunkcie a ďalšie chutné gramaticko-štylistické prejavy, nuž som im venoval krátku poctu:
Internet
Gramatika pohorela.
Tlie a lieky nepomáhajú.
Každopádne padá na každý pád.
Ozaj, keď som si písal ten nešťastný denník, zbadal som známy vedecky overený jav, že popísané strany rozširujú neúprosné čeľuste mäkkých i tvrdých väzieb.
Obezita
Zapísaná strana pridáva zošitu na váhe.
Diéta ju mení na trhana.
Keď sa potomstvo rozhodne jačať, je to vždy „zábava“. Kto nectí remeňové metódy „tradičnej rodiny“, tomu neostáva iné, ako sa vypísať z podoby. A rovno im predpovedať budúcnosť – však raz dospejú.
Potomstvo
Slza opustila matkinu náruč,
aby dospela. Voľným pádom.
Triešti sa na malé kúsky
v záplave detského smiechu.
Šťastena mečí ako zdutá koza
a nárek neraz píše epitafy.
Čím viac sa možno mení v ozaj,
tým menej túžob do snov trafí.
Hej, druhá sloha vznikla skôr a pravda, jedno čudo sa rýmuje a druhé nie. No a čo, azda ste si neprečítali úvodné odseky tohto článku? Tá šťastena ma však baví, považujem ju za natoľko výstižnú, že jej raz budem musieť venovať vydarenejších nasledovníkov.
Ako vidíte, nepodarkov človek nadrobí, aj keď ho učili príkladne stolovať, nieto ešte, keď ide o žrúta môjho kalibru. A preto nesmúťte, keď sa vám nedarí, veď o nič nejde.
