Na úvod to najlepšie, beatnicka predstaviteľka Diane di Prima si ma získala vďaka svojim nočným morám, z ktorých najúžasnejšia je tá s poradovým číslom štyri. Toľko bolesti, zúfalstva, bezmocnosti a hnevu, to sa len tak v jednom verši nevidí. Prekladu sa ujal Marián Andričík a citujem z knihy Beatnici. Bratislava : Slovart, 2010. 215 s. Lyrika 20. storočia. ISBN 978-80-8085-633-5:
Nočná mora 4
Sprac si ten svoj podrezaný gágor z môjho noža.
Nič nie je podmanivejšie ako ženský smútok, obzvlášť keď ho prezentuje niekto ako Ruska Anna Achmatovová. Jej báseň Samota má v sebe niečo nezlomné a citujem ju v preklade Jána Zambora z knihy Zambor, Ján. Kniha ruskej poézie. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2011. 414 s. ISBN 978-80-7165-845-0:
Samota
Hodili do mňa toľko kameňov,
že nikto ma už nevystraší nimi,
môj úkryt sa stal vežou medzi vysokými.
Horlivým staviteľom ďakujem,
nech zármutok a starosť ich vždy minie.
Raňajšie slnko prvšie vkročí sem,
posledný lúč tu jasá, na výšine.
Do okien mojej izby k večeru
vlietajú vetry morí severu
a holub pšenicu mi zobe z dlane...
A s božským pokojom a zvrchovane
nedokončený verš i niečo navyše
mi tmavá ruka Múzy napíše.
A v Rusku ešte chvíľku ostaneme. Zinaida Gippiusová ponúka fúru dámy nehodných básní typu Pavúky alebo Pijavice, ale ja som vybral depresívnu čierňavu bez brieždenia v podobe básne Hodiny stoja v preklade Jána Štassera z knihy Ruská moderna. Bratislava : Slovart, 2011. 175 s. Lyrika 20. storočia. ISBN 978-80-556-0138-0:
Hodiny stoja
Hodiny zastali. Pohybu viacej niet.
Svit stojí za oknom, nechce sa rozhorieť.
Nik nevzal nože a vidličky. Tiché sú
na bielom rubáši chladného obrusu.
Jagavý oblúk sa v lampe viac nezachvel...
Pozorne načúvam. Ticho. Môj nepriateľ.
Nič nie je iné a všetko je tu v tej tme,
akurát ťažké a do seba vrastené.
Všetko je rovnaké od čias, čo umrel zvuk.
Len kdesi zovrel sa tajomný prsteň rúk.
Všetko to krátke a ľahučké ako dym
stalo sa odrazu večným a - scudzeným.
Tak ako mŕtvola všetko tu stuhlo hneď...
Úsilie bez vôle. Koniec, kde konca niet.
Do tretice čosi z ruskej produkcie z predchádzajúcej citovanej knihy: Marina Cvetajevová a jej neskutočný smrtiaci záver v bezmennej básni v preklade Jána Zambora:
Ťažkú truhlicu odomkla som,
vzala smutný dar s mliečnym jasom:
milý prstienok s veľkou perlou,
s veľkou perlou.
Jak mačka som sa vytratila,
tvár som vetrisku nastavila.
Vetry fúkali, vtáci lietali,
zľava labute, sprava havrany.
Oddnes pôjdeme dvoma cestami.
Odídeš - s oblakmi, smršťami,
brodiť sa lesnými húšťami,
rozpálenými púšťami.
Dušu si rozkváčeš,
oči si vyplačeš.
A nado mnou len sova zahúkne.
A nado mnou zem trávou zahúkne.
Francúzko nemôže ostať bokom, z blízkej doby sa presunieme kúsok dozadu, Comtessa de Dia (prelom 12. a 13. storočia) mala síce muža, ale zaľúbila sa do iného a tomu vypisovala básne. Avšak žena sa nikdy nezaprie, o čom svedčí posledná strofa básne Přemnoho jsem se soužila citovanej z knihy PROKOP, Josef – HOLUB, Jiří. Přátelé, přiléhavý složím vers : Písně okcitánských trubadúrů. Praha : Argo, 2001. 279 s. ISBN 80-7203-409-X:
Přemnoho jsem se soužila
...
Krásný a dobrý příteli,
kdy vás v své moci budu mít?
Kéž mohla bych vás políbit,
kéž bychom spolu leželi!
Vězte, že touhu nosívám
za svého manžela vás mít,
jen musel byste přislíbit,
učinit vše, co řeknu vám.
Čo dodať? Aha, aby to nevyzeralo priveľmi európsky, na záver predstavím jedno neskutočne smutné haiku od Japonky Kaga Čijoni žijúcej v 18. storočí a to z knihy LÍMAN, Antonín. Chrám plný květů : Výběr ze tří staletí japonských haiku. Praha : DharmaGaia, 2011. 339 s. ISBN 978-80-7436-015-2:
Ve volný den
se prodejná žena
budí sama - noc studí
Nuž, snáď mi túto malú smutnú večernú chvíľku s veršami nebudete zazlievať, prajem poetickú noc.
