Kultúra smrti
Smrť je kultúrna.
Kráča po javiskách,
tlieska hrám o život.
Každý deň,
každú hodinu,
minútu,
neuplynie zlomok sekundy,
kedy by nezavlažovala
popraskané zorničky
zaťatých kultúrnych
ignorantov.
Kto by nepoznal
Úsvit mŕtvych,
Trh márnosti
a najväčšiu lož
o bytí pod náhrobkami:
Večnosť.
Klamstvo si zmenilo meno
na Nádej.
Od súmraku do úsvitu
zapaľuje iskierky
hviezdnych pahrieb
na smútočnej oblohe.
Akoby začala vernisáž
a hostia skonzumovali
otráveného autora.
Smrť je kultúrna,
má mediálnu pozornosť.
A predsa si nájde čas,
aby mi, nikým nerušená,
vzala starých rodičov,
tetu, uja, bratranca...
Nepochybujem, že
bude pokračovať,
dobré umenie
je osobné
a jej vrcholné číslo
zatiaľ ešte dýcha.
V temnote poletuje
Vrana.
„Nie je to smrť, keď ju
odmietneš,“ kráka.
A tak odmietame
všetko, aby sme náhodou
nezomreli.
Nefunguje to.
Vlastne, v literatúre
je možné všetko.
I v umení.
Asi preto je smrť kultúrna.
