Konečne je tu forma strofy, ktorá sa nejako volá a prakticky s ňou nie je veľa práce. Madrigal je, predstavte si, päť až jedenásťveršová strofa alebo aj trinásť, či štrnásťveršová. Tak ako to je, pýtate sa? Ľubovoľne, znie odpoveď. A bude horšie.
Rýmy sú usporiadané neusporiadane, sú jambické alebo trochejské, ba dokonca sa nájdu madrigaly čisto sylabické a tonika kdesi cestou utonula. Čo schéma veršov? ABABAB... Figu! Aj to je chaos rovný súčasnému smerovaniu globálnej ekonomiky, o estetických rozmeroch spoločnosti nevraviac. Kdesi v českej Wikipédii sa potuluje zistenie, že veršov má mať "fšeho fšudy" tri, ale taký Ján Capko-Znievsky v pohode rýmoval iba jeden. A keď som pri autoroch, vo svete ho preferoval napríklad známy Francesco Petrarca (ak Vám toto meno nič nevraví, asi ste si pomýlili článok, hajde na stánky Rytmusa). U nás ich okrem už spomínaného Capka-Znievskeho flákal na papier napríklad Pavol Országh Hviezdoslav.
Pôvodne pastierska a stredoveká ľúbostná lyrika sa časom vypracovala na mnohoraké tematické nekonečno, a preto je môj malý pokus skôr zábavkou, než formou neforemnosti.
Nerýmovaný madrigal
Poznatky bývajú prekliate,
nič sa dnes nedozvie čitateľ.
Pomlčí každý verš s vervou skál.
Prázdno sa opíja, víno je rozliate,
múza si jazýčkom zo zeme
maľuje záplaty na plátne.
A účet vystaviť nechceme.
Bez rýmov ostane, má dať - dal,
napokon bez groša madrigal.
P.S. Bez groša nahradilo výraz švorcový, ktorý je hrubo nespisovný a určite by mi ho niekto (právom) otrieskal o hlavu.
