More
Na brehu mora postávajú a to nie je nemé,
keď mu krehké telá vysušených predstáv
rozprávajú príbehy z vysmädnutej zeme,
kým z prachu sypkých ciest mu príboj miesi cestá.
A tie formujú aj predstavy spenených vĺn,
čo vánok túžob ženie ako nasolené
v ústrety plážam, na ktorých príboj slávi spln
v zábleskoch noci v pocte odhalenej žene.
Ach, more, do teba skáču bludné duše z útesov,
aby našli zabudnutie z nezabudnuteľných činov,
tých, čo historici neskôr vzletne spoja s noblesou
zamilovanosti, kým chaluhy sa bozkávajú s inou.
A v spotených záhyboch tvojho mäkučkého lona
ľahko utápa sa žiaľ, čo róby mení na handry,
vášne stroskotajú na dne puknutého zvona
s padajúcim srdcom, darmo zaodetým v skafandri.
Nelieta. Ako čajka v moci asfaltovej škvrny,
ako nenásytná mucha, ktorá sadla na lep.
Lodná mačka, ktorá s plným bruchom vrní
v kajute, kde pre dieru v lodi tonú mladé.
Lačno hryzú ryby všetky spomenuté tvory
z ich ostatkov túži vzklíčiť semä,
vtedy mokré more samou láskou zhorí
pre ten príbeh z vysmädnutej zeme...
